Dedina Sásová vznikla zrejme už v 13. storočí, hoci prvá písomná zmienka o nej pochádza až z roku 1350, keď sa spomína ako majiteľ Mikuláš Sas, syn banskobystrického richtára. Obyvatelia sa živili skromným roľníctvom i baníctvom vrátane ryžovania zlata. Od konca 19. storočia šírili dobré meno Sásovej murári a tesári.
„Uhorkári”
Sásovania vynikali aj v pestovaní uhoriek. Táto tradícia siaha do 17. storočia, keď ich ľudia vnímali nielen ako pokrm, ale verili, že majú i liečivé účinky, dokonca aj ako liek proti moru. Pestovanie sa rozšírilo v poslednej tretine 19. storočia, keď rýchlo mizli zo stolov mestskej tržnice, ba dostali sa i do cisárskej kuchyne vo Viedni. Nečudo, že sa obyvateľom Sásovej ušla prezývka „uhorkári“. Tradíciu pripomína podujatie Deň sásovskej uhorky, ktoré sa v júli 2024 uskutočnilo už po trinásty raz. Pravda, týka sa to súčasnosti, keďže historici tvrdia, že podujatie tohto druhu sa konalo v Sásovej už v roku 1872. Na stoloch nemôže chýbať originálna zdravá, osviežujúca studená sásovská uhorková polievka. Ďalším dôležitým trhovým artiklom bývala sásovská fazuľa.
Sásová však bola v tieni susedného banského mesta a už v rokoch 1520 až 1848 bola jeho poddanskou dedinou. Spojenie vyvrcholilo v druhej polovici minulého storočia. V roku 1966 Sásovú spolu so susednou Rudlovou administratívne pričlenili k mestu Banská Bystrica a päť rokov nato sa začalo s výstavbou sídliska. Názvy Rudlová-Sásová, RuSa alebo Sídlisko osloboditeľov sa neujali a hoci asi dve tretiny panelákov sú v chotári pôvodnej Rudlovej, zaužívalo sa pomenovanie Sásová. Dnes v ňom žije viac ako 20 000 Banskobystričanov.
Priestor na zdravý relax
Obyvatelia novodobej Sásovej sa nemôžu sťažovať na nedostatok priestorov na zdravý prímestský relax. Ich kroky smerujú najmä na Hrádok (838 m) s prípadným pokračovaním až na Panský diel (1 100 m), na ktorého strmých lúčnatých svahoch je rušno predovšetkým v zime. Názov Hrádok evokuje, že ide o kopec, ktorý padol do oka našim pradávnym predkom, aby si na ňom vybudovali výšinné útočisko. Archeologický výskum to potvrdil. Podľa nálezov keramiky a iných artefaktov tu žil ľud lužickej kultúry v 9. až 8. storočí pred n. l. a púchovskej kultúry v 2. až 1. storočí pred n. l. Je pravdepodobné, že sa sem utiekali ľudia z blízkych osád pri útokoch tatárskych hôrd v 13. storočí.
Slnečnú zimnú nedeľu sme sa rozhodli využiť na krátku vychádzku, ktorej cieľom boli Sásovské jaskyne vo vápencových bralách Hrádku. V orientácii nám pomáhajú modré turistické značky. Prvú z nich nájdeme na konečnej zastávke MHD na Pieninskej ulici. Z lúk nad sídliskom sa otvára panoráma mesta Banská Bystrica a údolia stredného Hrona smerom ku Zvolenu. Na južnom obzore sa zdvíhajú Štiavnické vrchy so Sitnom, západné stráne stúpajú od Hrona na zalesnený hrebeň Kremnických vrchov. Pohľad zaletí i na veľkofatranskú Krížnu, zatiaľ čo na juhovýchode sa nad zvlnenou Zvolenskou kotlinou zdvíha majestátna Poľana s výraznou severnou rázsochou Ľubietovského Vepra.
Kaplnka
Stúpame lesom a pod vrcholom Hrádku sa dáme viesť vyznačenou odbočkou k jaskyniam. Chodník je prešliapaný, pohodlný, až na záver, keď pri okraji vápencových brál na strmom chodníku musíme pri zostupe použiť i „zadnú brzdu“.
Prvá z jaskýň má názov Kaplnka. Podzemný priestor s priemerom okolo 15 metrov má dva výrazné otvory. Vidíme tu ohnisko, ale podľa plechoviek od piva v ňom pochybujeme, že ho založil prehistorický človek, ktorému pred tisícročiami poskytla prístrešie. Asi sa správal k prírode ohľaduplnejšie alebo nemal po ruke nič, čo by jej uškodilo. Ešte smutnejšie je, že aj skromná ľadová výzdoba, ktorú príroda sformovala, sa stala terčom menej inteligentných návštevníkov. Pozor si treba dávať aj na prípadný „človečinec“. Aj to je príklad, že nie všetci, ktorí si hovoria turisti, nimi skutočne sú.
Netopieria jaskyňa
Druhým podzemným priestorom v bralách Hrádku je Netopieria jaskyňa. Po 44 metroch ju zakončuje skalnatá Galéria. Bočná trinásťmetrová chodba vpravo dostala názov Partizánska sieň, keďže v jaskyni sa v zime 1944/1945 skrývali protifašistickí bojovníci a rasovo alebo politicky prenasledovaní občania.
Pred vchodom je informačný panel. V zime, ale nie každú, nám jaskyne ponúkajú parádnu zbierku ľadových výtvorov. Sú zimy, ako napríklad pred dvoma rokmi, keď sme našli jaskyne čisté, bez krehkej ľadovej výzdoby.
Ako názov napovedá, jaskyňa je domovom netopierov. Ak ich objavíme, nerušme ich v zaslúženom spánku, aby sa nám v letnej časti roka odmenili lovením množstva škodlivého hmyzu. Navyše ide o vzácne tvory, ktoré sú v zozname chránených druhov živočíchov.
Školáci objavili bronzovú sekerku
Netopieria jaskyňa v nadmorskej výške 695 m bola sídlom človeka lužickej kultúry z konca doby bronzovej, teda asi spred troch tisícok rokov. Ako dosvedčili archeologické nálezy, vtedajší obyvatelia jaskýň v Sásovskej doline sa vôbec nerozpakovali pochutnať si nielen na divine, ale i na mäsku svojich nepriateľov. Cenili si hlavne mozog v presvedčení, že takto sa do ich žíl a svalov vstrebá sila rivalov. Naznačujú to lebky s neprirodzenými otvormi, ktoré hovoria, že kanibalizmus bol súčasťou života našich pradávnych predkov.
Nevšedné je, že prvými bádateľmi v jaskyni boli dvaja školáci, ktorí si našli záľubu v objavovaní tajomstiev okolia Sásovej. V Partizánskej sieni vykopali bronzovú sekerku, ktorú odovzdali múzeu v Banskej Bystrici. Svojou aktivitou však narušili kultúrnu vrstvu, čím skomplikovali prácu archeológom. Tí našli doklady aj o ďalšom osídlení jaskýň až do čias sťahovania národov.
foto: Jozef Sliacky
