Pred viac ako polrokom sa Vysokými Tatrami niesol mrak smutných spomienok. Začiatkom leta uplynulo štyridsaťpäť rokov od najväčšej leteckej a záchranárskej tragédie, aká sa v dolinách na slovenskej strane Tatier stala. Bol to deň, keď horskí záchranári vyrazili na pomoc a vzápätí ju sami potrebovali. Čas plynie, tých, ktorí si na udalosť pamätajú, je čoraz menej. O tom, aká vládla v horách atmosféra, ako vyzerala posledná rozlúčka, ale tiež ako sa na obete a kamarátov z nehody nezabúda, veľmi farbisto rozpráva dlhoročný dobrovoľný horský záchranár Jaroslav Švorc. Počúvať jeho slová je ako sledovať pútavý film. Ale vzápätí prebehne chrbtom mráz, pretože nejde o dobre napísaný scenár, ale spomienky, ktoré by si niekoľko ľudí chcelo asi radšej z mysle vymazať.
Bol 25. jún 1979, začiatok letnej sezóny na tatranských turistických chodníkoch. Vo vyšších polohách stále ležali rozsiahle snehové polia. Na jednom z nich sa pod Bystrým sedlom pošmykla Nemka a pri páde si poranila nohu. V Starom Smokovci prijal volanie o pomoc službukonajúci horský záchranár. Nehoda bola hlásená približne o pol tretej popoludní. „Nebolo to ako dnes, že človek zavolá mobilným telefónom,“ vysvetľuje Jaroslav Švorc, prečo sa k záchranárom dostalo len niekoľko strohých informácií o nehode a zranenej. On sám šiel na to miesto približne po štyroch dňoch. Okolnosti aj tragédiu opísal v jednej zo svojich knižných publikácií. Z jeho rozprávania sála trpká spomienka na kamarátov, o ktorých v ten deň prišiel, z jeho slov cítiť atmosféru smútku, ktorá sa následne dlho niesla Tatrami.
V dobe nešťastia Jaroslav Švorc pomáhal vo svojom voľnom čase horským záchranárom ako dobrovoľník. Roky sa zúčastňoval na záchranných akciách, najmä tých veľkých. Vtedy, tak ako aj dnes, bola pri znášaní pacienta náročným terénom dobrá každá silná ruka. Na konci sedemdesiatych rokov mal profesionálny zbor ani nie dve desiatky členov. A toľko chlapov je na veľkú „záchranku“ v Tatrách málo. Švorc pracoval na fakulte Prešovskej univerzity. Rozpráva pútavo, trefne, akoby bol priamo na mieste, kde sa tragédia odohrala. Pravdou je, že od Mlynickej doliny ho v deň nehody delil len jeden tatranský hrebeň. „Liezli sme s kolegom v Mengusovskej doline na Volej veži,“ odtiaľ zreteľne videli nalietavať vrtuľník, len nevedeli prečo. Bol príjemný letný deň, počasie prajné rekognoskačným letom dvoch posádok helikoptéry Mi-8 letky ministerstva vnútra.
Jaroslav Švorc vstúpil do záchranárskeho zboru vo Vysokých Tatrách v roku 1984, keď sa vzdal práce na fakulte. Ani napriek dochádzaniu nikdy nepremýšľal odísť z Tatranskej Štrby, kde žije dodnes. Dvadsaťštyri rokov stál na čele Dobrovoľného zboru Tatranskej horskej služby (DZ THS), ktorý v roku 2021 prenechal mladším.
V rozhovore sa vraciam k téme rekognoskačných letov posádok vrtuľníka. Každú z nich tvorili dvaja piloti a palubný mechanik. Vojenskí piloti, ktorým horské prostredie nebolo až také známe, sa museli oboznámiť s dlhými úzkymi dolinami. Doslova si museli potykať s náročným terénom, aby v ňom mohli lietať a zachraňovať. Keď horskej službe nahlásili nehodu pod Bystrým sedlom, veľmi rýchlo padlo rozhodnutie využiť prítomnosť mašiny pri ostrom zásahu. „Bol to taký lietajúci autobus,“ prirovnáva obrovské rozmery vrtuľníka Švorc. „Mal medzipristátie na ihrisku v Smokovci, kde nastúpilo na palubu šesť horských záchranárov,“ opisuje momenty, keď ich kolegovia videli naposledy všetkých spolu a nažive. Niektorí z nich tam ani nemali byť, len zbeh okolností a zrejme aj osud to všetko zaradili úplne inak. Bernard Jamnický prežil jednu nehodu vrtuľníka desať rokov predtým vo Veľkej Studenej doline. „Vtedy povedal, že už viac na palubu nesadne. Ale nejakým spôsobom sa v ten júnový deň na horskej ,nachomietol´ na záchrannú akciu,“ rozpráva Jaro Švorc o dni, keď v Tatrách stratil svoje záchranárske vzory. Vedúcim akcie bol Milan Kriššák. Zastavil sa pozdraviť kolegov po návrate z Himalájí, keď zazvonil telefón a on na volanie o pomoc nepovedal nie. S Jamnickým a Kriššákom boli na palube tiež Martin Hudák, Pavol Huska, Štefan Estočko a Ladislav Janiga.
„Pred pol štvrtou sme počuli divné dunenie,“ Jaro Švorc so spolulezcom schádzali k Popradskému plesu a predpokladali, že sa blíži búrka. Netušili, že nešlo o hrmenie, ale explóziu vrtuľníka. Ten začal následne horieť. Na mieste zahynuli šiesti muži, z toho štyria záchranári.
Vo vysielačke zostalo ticho. Praskajúce mĺkvo. Komunikácia dispečera v Starom Smokovci s posádkou vrtuľníka sa prerušila. Spojenie s letiskom taktiež zlyhalo. Zamestnanci lanovky na Štrbskom Plese nahlásili výbuch a stúpajúci dym z Mlynickej doliny. Na miesto nehody prišli ako prví. Náhodne okoloidúci turisti prenášali na nejakom kuse plechu jedného z preživších. Horiace trosky, kamene obliate leteckým palivom a ostatní členovia posádky, ktorým sa už nedalo pomôcť. Zo Starého Smokovca vyrazili záchranné skupiny a letisko vyslalo malé lietadlo, aby zistilo rozsah škôd.
Príčiny nehody boli riadne vyšetrené a zverejnené. „Príliš veľký stroj sa pri pokuse o pristátie dostal do turbulencie a zadným rotorom škrtol o terén,“ vysvetľuje Jaroslav Švorc, ktorý na miesto nehody prišiel o niekoľko dní. Okraje Capieho plesa boli ešte zamrznuté, navôkol ležal studený sneh. Studená hladina plesa, slnkom prehriate vyššie vrstvy vzduchu, stroj, ktorý sa akoby nemal do čoho zaprieť, a následne padá. „Tie vrtuľníky boli konštruované na iné účely. Lietať v teréne úzkych dolín je iné než prevážať stavebný materiál na stepiach,“ hovorí Švorc o obavách záchranárov následne lietať v horskom teréne. „Potom sa naozaj vrtuľník pri záchrane v horách dlho nevyužíval,“ dodáva.
Posledná rozlúčka so šiestimi obeťami sa konala spoločne v Starom Smokovci. O niekoľko dní na následky vnútorných poranení zomrel Milan Kriššák.
Letecká tragédia odznievala v tatranských dolinách veľmi dlho. Na začiatku letnej sezóny sa zo zboru zrazu stratila tretina profesionálnych horských záchranárov. „Vychovať“ si rovnako kvalitných a silných nástupcov sa nedá zo dňa na deň. Asi smútok, ktorý júnový deň do Tatier priniesol, nutkal ľudí neustále hľadať vinníka. „Vravelo sa, že kvôli jednej Nemke zahynulo toľko ľudí. Ja odmietam také úvahy,“ hovorí Švorc o tom, že byť záchranárom je poslanie, ktoré nesie svoje riziká. A toho by si všetci mali byť vedomí.
Nešťastie pripomína spomienková tabuľa na Symbolickom cintoríne pri Popradskom plese vo Vysokých Tatrách. Druhá je na skale priamo na mieste nehody. Najprv sa nestretla s veľkou podporou, ale nakoniec sa Tatrancovi Gabrielovi Jamnickému podarilo vybaviť povolenie na umiestnenie pamätnej tabule na svojho brata a ďalších šiestich mužov v srdci Mlynickej doliny. Pri príležitosti 30. výročia nehody tabuľu osadili a v popoludňajších hodinách, v čase kedy sa nehoda stala, začala pietna spomienka. „Akoby nám to príroda chcela pripomenúť,“ opisuje Jaro Švorc búrku, ktorá sa náhle na mieste strhla.
Aj 25. júna 2024 sa obloha zatiahla. Vysoko pod tatranskými štítmi ešte ležali rozsiahle snehové polia. O 15.32 sa v Starom Smokovci rozozvučali zvony a na mieste, kde sa pred 45 rokmi konala posledná rozlúčka s obeťami leteckého nešťastia, bol odhalený pamätník. Je tiež spomienkou na patróna horských záchranárov – Svätého Otca Jána Pavla II. Umelecké dielo akademického sochára Milana Opalku je výsledkom pätnásťročnej snahy spomínaného Gabriela Jamnického. Počas dlhých rokov, kým došlo k realizácii hmotnej spomienky na jednu z najsmutnejších tragédií horskej záchrany na území Tatier, prešla výraznými zmenami aj štruktúra záchranného zboru. Paradoxne, nie profesionáli, ale práve dobrovoľní horskí záchranári stáli za Gabrielom Jamnickým pri vzniku pamätníka a boli mu oporou aj počas slávnostného aktu svojou prítomnosťou. V centre Starého Smokovca sa koncom júna stretli stovky ľudí – členovia dobrovoľných horských služieb nielen z Vysokých Tatier, príbuzní obetí a aj preživší pilot Svatopluk Nitsch. Pamätník zobrazuje sedem sĺz. Keď prší, naplnia sa dažďovou vodou a vytvárajú dúhový efekt. Sedem ľudských životov zostalo nečakane naraz navždy v horách, pretože robili to, čo im dávalo zmysel. Je dôležité nezabúdať na ľudí, ani na ich činy. Tie dobré si treba pripomínať s úctou. Spomienky totiž časom vyblednú, ale ak ich oživíme, dokážu motivovať alebo poučiť ďalších. Siedmi muži sa nestali hrdinami, pretože umreli. Ale preto, že ani na sekundu neváhali vzlietnuť.
foto: Oľga Krajčiová, Martin Krystýnek a archív Jaroslava Švorca
