Slovensko má svoju púšť. Ako môže byť takýto typ krajiny v stredoeurópskom štáte? Spytoval som sa nielen ja, ale mnohí. Neveriacky sa pýtate kde? Tak to vás musím zobrať do jednej oblasti na Záhorí, kde sa púšť objavila veľmi kurióznym spôsobom.
Slovenskú púšť máme hneď za rohom a mnohí ani o nej nevieme. Saharské dobrodružstvo ako z filmu Múmia si môžete zahrať na jedinečnom mieste známom ako Šranecké piesky. Chránený areál európskeho významu v správe Chránenej krajinnej oblasti Záhorie sa nachádza vo vojenskom obvode Záhorie v okrese Malacky. Prístup k Šraneckým pieskom je možný z obce Plavecký Mikuláš smerom na Lakšársku Novú Ves presne na polceste medzi týmito dvoma obcami. Je to územie nikoho. Nenájdete tam žiadnu živú dušu, samozrejme, pokiaľ by tam nebol čírou náhodou nejaký iný turista okrem vás.
Viate piesky sa rozkladajú na rozlohe vyše 570 km². Piesok sem navial vietor z rieky Moravy pred viac ako 2,6 miliónmi rokov, v období pleistocénu (staršie štvrtohory, obdobie striedania doby ľadovej a medziľadovej). Slovensko má teda svoju púšť už milióny rokov. Šranecké piesky lemujú bohato nasadené borovicové stromy, ktoré na tomto mieste dala vysadiť cisárovná Mária Terézia, aby tak zabránila jej ďalšiemu rozširovaniu, pretože vietor piesky odnášal stále čoraz ďalej. Vysokánske borovice sa tu čarovne striedajú s malými jedličkami. Takáto prírodná scenéria je doslova nádhera. Žije tu aj veľa vzácnych a chránených druhov rastlín a živočíchov, takže každý si tu príde na svoje.
Na toto unikátne miesto (nielen západného) Slovenska som sa vypravil v lete 2020. Od neďalekého Plaveckého hradu som smeroval ďalej na sever na Lakšársku Novú Ves. Cesta pôsobí vskutku magicky, akoby bola priam stvorená na natáčanie nejakého filmu. Kľukato sa vlní, mierne stúpa a následne klesá ako niekde v amerických prériách. Ľudia zvyknú zastaviť na polceste auto a fotiť sa v tomto prostredí. Šranecké piesky sa rozprestierajú na pravej strane od cesty. Nikde však nie je tabuľa so šípkou, kde treba zastaviť a ísť vpravo. Na jednom mieste je však aspoň naľavo od cesty urobené veľké parkovisko, takže ľudia si zväčša domyslia, že tam sa vchádza do lesa k púšti.
Pri hľadaní Šraneckých pieskov som sa v miestnych lesoch trošku stratil. Z nevýhody som spravil výhodu a dlhšie som sa poprechádzal a viac pofotil. Keď som sa konečne prebrodil cez hustý les a vyšiel na priestrannú púšť, splnil sa mi môj slovenský sen. Ten pocit, vyhadzovať do vzduchu piesok na púšti na Slovensku, bol neopísateľný. Moje emócie sú zvečnené aj na pár nezabudnuteľných momentkách. Ak ste si doteraz mysleli, že púštne dobrodružstvo zažijete len po dlhých hodinách v lietadle, Šranecké piesky na Záhorí vás presvedčia o opaku. •
foto: Michal Hertlík
