„Moja úloha je veľká. Chcem sa pre teba udržať čistý a nepoškvrnený. Teba dôstojne zaopatriť, no nie menšia je aj tvoja úloha. Stať sa manželkou človeka, ktorého vášňou je ísť neustále dopredu a v ktorom národ chce mať obetavého bojovníka — až do vyčerpania síl. Ktovie, Idka, či nás nebude tlačiť bieda. Veď ako ti je známo, Slovania sú v Rakúsku prenasledovaní. Výhľady a výhody materiálne ma nečakajú. Ale za to boj, práca — a pravdepodobne aj chudoba. Mojou úlohou je brániť ľud. Ty máš byť viničom, ktorý sa láskavo vinie k svojmu stĺpu a podopiera ho. Len láska je vlasťou ženy.”
Svetozár Hurban, najstarší syn Jozefa Miloslava Hurbana, prišiel študovať do Bratislavy na Právnickú akadémiu roku 1867. Bolo to rozhodujúce obdobie jeho mladosti. Nie, Hurban sa nepotreboval národne uvedomovať, takejto výchovy sa mu dostalo už doma. Rozhodujúcim bolo preto, že tu sa podstatnou mierou rozšírilo jeho vzdelanie, že tu nadviazal prvé významné spoločenské styky. Hneď sa zapojil do činnosti spolku slovenských a srbských študentov Napred. Neskôr sa stal i predsedom tohto spolku. Študenti hrávali ochotnícke divadlo a spoločne s Čechmi, Moravanmi, Chorvátmi chodievali podľa vzoru štúrovcov na starobylý hrad Devín. S významnými slovanskými predstaviteľmi tých čias sa zasa zoznámil na rôznych slovanských slávnostiach a príležitostných stretnutiach v neďalekej Viedni. Hurban bol aj častým hosťom v meštianskych rodinách. Pri jednej takejto návšteve spoznal Idu, dcéru bratislavského mešťanostu Michala Dobrovitza. Svetozárovi Hurbanovi sa nežné dievča zapáčilo. Ich vzájomné priateľské porozumenie čoskoro prerástlo v lásku.
Svetozár Hurban už vtedy presne videl svoju budúcnosť. Vedel, čo od neho národ očakáva, a tušil, aká neľahká bude jeho cesta životom. Preto v januári 1870 pred zásnubami napísal svojej vyvolenej list, z ktorého sme citovali na začiatku. Ida Dobrovitzová však neváhala ani na chvíľu. O päť rokov, po zavŕšení Svetozárových štúdií v Budapešti a krátkej advokátskej praxi, sa vzali 4. mája 1875. A Ida Dobrovitzová mu bola po celý život vernou a chápavou manželkou. Nikdy neľutovala, že spojila svoj život s osudom chudobného slovenského národovca.
Budova bývalej Právnickej akadémie na Kapitulskej ulici v Bratislave sa zachovala dodnes. Pamätná tabuľa na nej s reliéfnym portrétom Svetozára Hurbana-Vajanského pripomína jeho právnické štúdiá v rokoch 1867 – 1870.
„Najradšej na svete mám tajovské klobásky, pohár bratislavského vína s detvianskou pesničkou, keď ju spieva dobrý kamarát, alebo lúdi sláčik z cigánskych husieľ. Rád som videl dievčatá a ony mňa, preto som si najkrajšiu vzal. Mám dcéru skoro na vydaj, vilu a záduch, ale keď vypijem liter vína, rád by som videl vrstovníka, ktorý by ma v odzemku prevýšil!
Takto vtipne napísal o sebe spisovateľ Jozef Gregor-Tajovský roku 1931 do Slovenského literárneho almanachu. Žil vtedy v Bratislave už vyše desať rokov a spolu so svojou ženou, spisovateľkou Hanou Gregorovou, tešili sa všeobecnej úcte. V ich dome sa stretávali slovenskí spisovatelia, výtvarníci, hudobníci a organizátori kultúrneho života. Obaja tvorili. Jozef Gregor-Tajovský sa sústredil na tvorbu dramatických diel, ako boli Smrť Ďurka Langsfelda (1923), Blúznivci (1934), Hrdina (1938) a iné. Myslel aj na deti a napísal pre ne bábkovú hru Sova Zuza (1922). Okrem toho postupne pripravoval do tlače zväzky svojich zobraných spisov.
Jeho manželka Hana Gregorová sa sústredila na románovú tvorbu. Napísala romány Vlny duše (1933) a Čas nezastavíš (1938). Veľa tiež cestovala a zážitky z týchto ciest opísala v knihe fejtónov Svet je taký krásny (1935). Zdalo by sa teda, že v Tajovského rodine život tiekol pokojne a plynulo. No nebola to pravda. Roku 1932 sa v dedinke Košúty pri Galante odohrala krvavá udalosť. Vrchnosť prikázala strieľať do poľnohospodárskych robotníkov na ich verejnom zhromaždení. Troch robotníkov zastrelili a viacerých ťažko zranili. Pokrokoví slovenskí spisovatelia nemohli zostať ľahostajní k tomuto barbarskému činu. Napísali ostrý protestný manifest, ktorý mieril na najvyššie miesta – do vlády. Medzi podpísanými boli aj manželia Tajovskí. Podpis uznávaného Tajovského vládu veľmi zaskočil. V jeho prípade sa nemohla oháňať otrepanou frázou o komunistickom nebezpečenstve. Preto hneď aj konala. Urobila nátlak na vedenie spisovateľského spolku Umeleckej besedy slovenskej, aby Tajovského zo svojich radov vylúčili. Tajovský sa to však dozvedel a sám zo spolku vystúpil.
Dom spisovateľa Jozefa Gregora-Tajovského a jeho manželky Hany Gregorovej na ulici, ktorá nesie jeho meno, sa v Bratislave zachoval a označuje ho pamätná tabuľa s portrétom spisovateľa.
„Malichernosť a chyby treba biť z lásky a nie z nenávisti,“ napísal spisovateľ Janko Jesenský o svojom románe Demokrati. A pokračoval: „V Demokratoch som chcel opisovať malichernosti a ľudské chyby, ktoré sa vyskytujú i pri najlepšom, najvznešenejšom a veľkorysom človekovi práve tak, ako pri malom, drobnom, úzkoprsom občanovi.“
Janko Jesenský prišiel do Bratislavy roku 1928, keď predtým pôsobil ako župan v Rimavskej Sobote a v Nitre. V Bratislave ho menovali do ešte vyššej funkcie vládneho radcu a viceprezidenta na Krajinskom úrade. Úradnícke prostredie na malých i veľkých úradoch poznal teda dôverne. Nuž, nie div, že z tohto prostredia je i jeho najvýznamnejšie prozaické dielo, dvojdielny román Demokrati (1934, 1938). Tak ako pred troma desaťročiami v Malomestských rozprávkach, ani tu autor nezaprel svoju povahu „večného posmievača“ a satirika. V malomestskom prostredí odhalil tmavé plesnivé kúty takzvaného parlamentného demokratizmu, bez vreckovky na ústach, teda neskrývane sa vysmial z jeho prejavov, ktoré sa rodia v úradníckej vrstve spoločnosti. Karierizmus, pochlebovačstvo, pokrytectvo, ohováranie, závisť, nekritickosť, nadbiehanie, falošný humanizmus – to sú necnosti a chyby jednej z dvoch hlavných postáv románu – Dr. Petroviča, typického predstaviteľa tejto vrstvy spoločnosti. Druhá hlavná postava románu, Petrovičov protipól, Dr. Landík, chce žiť skutočný život „demokrata“. Usiluje sa o to zo všetkých síl, no pred spoločnosťou zostáva smiešnym úbožiakom, ktorým pohŕdajú.
Janko Jesenský zastával v rokoch 1933 – 1938 aj funkciu predsedu Spolku slovenských spisovateľov. Potom však prišli pohnuté roky druhej svetovej vojny. Preto sa utiahol do súkromia, no tvoriť neprestal. Najúčinnejším prostriedkom proti domácemu i nemeckému fašizmu a jeho zločinnej vojne sa ukázala poézia. Vo veršoch komentoval skoro každú politickú udalosť, takže jeho poézia z tohto obdobia je svojráznym básnickým denníkom tých čias. Tieto básne vyšli hneď po oslobodení v zbierkach Proti noci, Čierne dni, Na zlobu dňa I a Na zlobu dňa II (všetky 1945). Dom na Somolického ulici v Bratislave, v ktorom Janko Jesenský prežil pätnásť rokov svojho života, sa zachoval dodnes. Označuje ho pamätná tabuľa a je v ňom zriadené Literárne múzeum Janka Jesenského.
Okoličné pri Liptovskom Mikuláši, osada Petö pri Modrom Kameni, lazy Krušno-Molnárka neďaleko Rimavskej Soboty, Vyšná Slaná pri Dobšinej a osada Modranský piesok pri Modre – to boli učiteľské zastávky spisovateľa Fraňa Kráľa predtým, ako prišiel do Bratislavy. Bratislava ho privítala na jeseň roku 1931 ako mladého, začínajúceho básnika, lebo práve pred rokom vyšla jeho prvá básnická zbierka Čerň na palete (1930). Len tí najbližší priatelia vtedy vedeli, že Fraňovi Kráľovi o niekoľko týždňov vyjde z tlačiarne druhá básnická zbierka Balt (1931) a prvá kniha pre mládež – Jano (1931). V hlave však už nosil i osnovu ďalšej knihy pre deti – Čenkovej deti (1932). Napísať knihu o matke Čenkovej a jej deťoch sa rozhodol už na liečení v Tatranských Matliaroch. No to, že jedno z detí mamy Čenkovej, najstarší Mišo, sa príde učiť za obuvníka práve do Bratislavy, to v ňom dozrelo do konečnej podoby až tu. V tom čase sa pustil do rozsiahleho epického diela, románu Cesta zarúbaná (1939). Zobrazil v ňom ťažké položenie slovenského ľudu v rokoch prvej republiky. Bola to „hrozná a otriasajúca kronika o ľudskej biede a o smutnom obraze slovenskej dediny“, napísal český literárny kritik Josef Rybák. Roku 1936 bol Fraňo Kráľ na zájazde v Juhoslávii. Tu sa stretol so svojím dávnym priateľom Ivanom Bogovičom, ktorého prvá svetová vojna priviedla až na Slovensko, kde ako vojnový zajatec pracoval u slovenských gazdov. Dramatický životný osud Ivana Bogoviča ho tak zaujal, že sa rozhodol napísať o ňom román. Aj ho napísal. Možno trocha inakšie, ako si spočiatku predstavoval, no malo to svoju príčinu. V Španielsku došlo k fašistickému prevratu a vypukla občianska vojna. V susednom Nemecku už niekoľko rokov úradoval Hitler. A tak jeho nový román, ktorý nazval Stretnutie, mal výrazné protivojnové a protifašistické zameranie. Rukopis románu získal odmenu v literárnej súťaži, vypísanej českým nakladateľstvom Družstevná práca v roku 1936. No do rúk čitateľov sa v tom čase nedostal. Po mníchovskom diktáte roku 1938 už takýto román vyjsť nemohol. Vyšiel až po oslobodení roku 1945 v Matici slovenskej v Martine. Po oslobodení napísal autobiografickú knihu Za krajší život (1949), budovateľský román Bude ako nebolo (1950) a zbierku básní Jarnou cestou (1952). Pľúcna choroba mu však nedopriala dlho sa tešiť zo života. Zomrel ako päťdesiatdvaročný 3. januára 1955. V Bratislave na Tajovského ulici sa dodnes zachoval malý nenápadný záhradný domček, v ktorom Fraňo Kráľ žil, tvoril a zomrel. Označuje ho pamätná tabuľa s autorovým portrétom od S. Šichmana.
„Prítelko, len si kúpte z tých mojich prasiec, kúpte! Nebojte sa, budete ma len po dobrém spomínat. Čujte, jestli vám nezdechnú, takých bravov vychováte z nich, až radost. Čo, neveríte? Jako vám to mám ešče ešplikovat? Teda, ked si jedno kúpite, bude vám vážit metrák aj s hrantom. Jestli by ste sa pre dva rozhodli, tak namojdušu budú vám vážit pet metrov aj s chlievom. Toto vám garantirujem, prítelko.“
Viete, kto tak hovoril? No predsa sváko Ragan z Brezovej, neodmysliteľná to postavička výročných i nevýročných jarmokov v podbradlianskom kraji, čo nám zároveň napovedá, že správny rytmus a melodiku svákovej reči zachytíme, len keď budeme vyslovovať slabiky de-, te-, ne-, le- najtvrdšie ako len vládzeme. Tak sa totiž nárečovo hovorí v týchto kopaničiarskych krajoch. Sváko Ragan skutočne žil. Pre potešenie, radosť i poučenie generáciám budúcim ho večne živým zachoval spisovateľ Elo Šándor (1896 – 1952). Sedemnásť slovenských i českých časopisov uverejnilo recenzie, keď roku 1927 vyšiel prvý diel životných príbehov sváka Ragana z Brezovej. Kritika prijala dielo priaznivo pre jeho ľudovosť, svieži humor a ľahký rozprávačský štýl s citlivým využitím miestneho nárečia. A čitatelia? Okamžite si obľúbili vtipného a stále veselého sváčka Ragana. Jeho vtip, humor a stále veselá myseľ, s ktorou prijímal radosti i nepríjemnosti života, boli náplasťou a často i návodom chudobnému slovenskému ľudu, ako sa preniesť ponad biedu a životné ťažkosti. Čitateľský i literárno-kritický úspech diela povzbudil Ela Šándora a v roku 1929 a 1931 vydal ďalšie dva zväzky príbehov sváka Ragana. No a v novších časoch na motívy tohto diela Martin Ťapák nakrútil viacdielny televízny film, ktorý je úspešne uvádzaný i dnes.
Za ľudovým humorom si Elo Šándor však zašiel aj do iných krajov Slovenska. Tak vznikli jeho ďalšie humoristické diela Od Laborca, od Váhu i od Dunaja (1930), Figliari (1933). Rozmarné historky (1935), Zákonodarci (1936), Pozor na mužov (1945) a niektoré iné. Literárne dielo zavŕšil spomienkovými prózami o Slovenskom národnom povstaní v čase fašistickej okupácie – Lesná správa (1946) a Ilava (1947). Bratislavské pôsobisko spisovateľa Ela Šándora sa zachovalo dodnes. Dom na Palisádach je označený pamätnou tabuľou. •
foto: Ján Lacika, staré pohľadnice: zo zbierky Jána Hanušina
Tento článok bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Článok reprezentuje výlučne názor autora a fond nezodpovedá za jeho obsah.
