Krásy Slovenska v rokoch 1925 – 1926

Zápas o prežitie časopisu Krásy Slovenska vyvrcholil v rokoch 1925 a 1926. Veľké finančné problémy sa vďaka nesmiernemu úsiliu a obetavosti redakčného kolektívu podarilo ustáť. Vydávanie časopisu sa oneskorovalo a piaty ročník sa napokon rozdelil do dvoch rokov. Prvé číslo vyšlo až v lete 1925 a do konca roku 1926 sa k čitateľom postupne dostalo šesť hodnotných čísel. Aj keď v redukovanej podobe, Krásy Slovenska sa zachovali, nitka sa nepretrhla, preto sú dnes storočným, najdlhšie kontinuálne vydávaným časopisom na Slovensku. Zato, že dnes slávime veľké jubileum, vďačíme zanieteným krásistom z rokov 1925 a 1926. Naša úcta a vďaka patrí Milošovi Janoškovi, Ferovi Liptákovi, Karlovi Petrovi, Matejovi Sopkovi, Antonovi Strakovi, Ladislavovi Winklerovi a autorom článkov a tvorcom fotografií. O tom, ako vtedy písali o našom krásnom Slovensku, sa dozvieme z niekoľkých úryvkov vybraných textov, ktoré sme pre autentickosť ponechali v pôvodnej nezmenenej podobe.

Úvodný článok piateho ročníka Krás Slovenska vzišiel z pera českého vzdelanca profesora Františka Malocha. Rodák z pomedzia Čiech a Moravy prišiel na Slovensko v roku 1918, aby pomohol budovať stredné školstvo, pôsobil v učiteľských ústavoch v Leviciach a Štubnianskych (Turčianskych) Tepliciach. Ako botanik sa celoživotne venoval systematickému zbieraniu rastlín, v Malochových herbároch, uložených vo viacerých českých muzeálnych a univerzitných botanických zbierkach, je nazhromaždených neuveriteľných 25 tisíc rastlín. Niet divu, že sa jeho ohromujúce vedecké poznanie odzrkadlilo v obsahu pozoruhodného úvodníka, ktorý napísal tesne pred návratom do Čiech. Profesor Maloch svoj príspevok poňal ako krátky geo-botanický bedeker. Vystihol v ňom obrovskú pestrosť a rozmanitosť Slovenska, čo sa prejavuje v jeho mnohotvárnej kvetene. Poetická a vnímavá duša českého vedca sa naplno otvorila hneď od prvých riadkov, hlboko korešpondujúcich s hlavným dodnes platným mottom časopisu: Poznaj svoju vlasť! tak znie rozkaz. Poznaj vlasť krásnu, velebnú, nádhernú! Vezmi palicu, choď od hory k hore, od hradu k hradu, z dediny na dedinu, stúpaj z požehnaných niv, ktorými vinie sa veľatok dunajský, až na nehostinné, srázne útesy Vysokých Tatier! Malebné, krásne je Slovensko!

V ďalších riadkoch úvodníka nachádzame Malochove postrehy z objavovania slovenskej flóry v rozličných ročných obdobiach a rozmanitých krajinných typoch. Uveďme niekoľko kvetnatých opisov rastliniek, zasadených do svojho autentického prírodného prostredia, ktoré spoznával a obdivoval najmä v horskej obrube Turca: Na malých svrčinkách tu a tam plamienok horský (Atragene alpina) porozvesuje toľko nádherných zvoncov azurných, že z diaľky ako lesná víla svádza pútnikov.

 V Gaderskej doline profesorovi Malochovi zaimponovala botanická pestrosť kveteny rastúcej pri potoku, napísal o nej: Popri potoku ako by víly a rusalky slávili svoj ples, nevieš, ktorej prisúdiť prvú cenu krásy, či povýšenej, sebavedomej udatne lesnej (slov. udatníka lesného – Aruncus vulgaris), či kyticiam drobnejších anjelských kvetov modrastej žlťochy orličkolistej, či rubínom svietiacej z temna zelene lesných brehov krahule Mathiolovej (Cortusa Mathioli). Veľmi jemnú a delikátnu vôňu dýcha márnive rozčuchranými hlavami belostných korún klinček pernatý (Dianthus plumarius) blízko potoka na suchom námeli, kdežto na miestach trocha krovím zatienených neodolateľne vábi nás biely dúbravník (medovka lekárska – Melissa officinalis).

Náležitej pozornosti sa dostalo kvetom horcov, ktorých krásne modré sfarbenie nazval „indychové“:
Či tu krásy rozsiatej po slovenských lazoch, holiach, ba aj skalách. Zaplesáme nad požehnanou úrodou jasne, skvele indychových zvoncov horca jarného (Gentiana verna) a nad okázalými, rovnako indychovými, avšak temného odtienku modrej barvy, veľkými zvoncami horca Clasova (horec Cluisov – Gentiana clusii).

V ďalšej časti úvodníka profesor Maloch zapolemizoval nad pohnútkami slávnejšieho švédskeho kolegu nájsť vhodné meno pre jeden slávny glaciálny relikt: Snehobielymi hviezdami osem papršlekovými a strieborno chlpkastými listami svieti na skalnatom temeni Malého Kriváňa dryadka horská (Dryádka osemlupienková – Dryas octopetala). Driadkou ju nazval otec rastlinopisu, striezlivý učenec severan Linné. Keď uvážime, koľko kvetín pokrstil prozaickými menami, z ktorých mnohé sú hotovými nadávkami, uznáme, ako ho okúzlila dryadka. 

Okrem nadšeného obdivu botanika profesor Maloch v úvodníku nabáda k vnímavému vzťahu k prírode:
Ale dosť už tých farieb z mojej chudobnej palety, nechcem štetcom neumelým maľovať nádheru, pestrú poéziu slovenskej flóry, len vás chcem povzbudiť, vezmite palicu a choďte sa kochať tou krásou. Rozmnožte rady členov našich odborov turistických, ktoré usilujú sa označením ciest k pokladniciam krás prírody, vaše túry odľahčiť. Pripojte sa k nám, vystúpte s nami na Fatranský Kriváň! Zastaňte výhľadom okúzlení, lebo je rozsiahly a prekrásny. Vrch k vrchu sa túli, myriadami odtienkov farebných, ktoré paleta nijakého umelca nevystihne verne, veď tu tmavá modrina neba prechodí do šediva a spája sa so zeleňou a celým morom odtienkov, mieša sa tvarmi oblakov a chmár. Hľadiac na to, zdá sa vám, akoby ste sa našli v chaosi, keď povstávaly a tvorily sa svety. Búrka sa neobjaví, z mračien vyskočí slniečko, sťa striebro zajagá sa pod vami Váh z pravej i ľavej strany a pod vami rozostre sa utešená turčianska záhrada – kus chleba v mozoľnej dlani okolitých vrchov…. Koľko krás je rozsiato po chudobnom Slovensku vrchovitom ani netušíte, kým nestanete sa – hnutí láskou k prírode – turistami.

V piatom ročníku sa veľká časť článkov sústredila na vtedy aj dnes turisticky najfrekventovanejšie lokality, akými sú Vysoké Tatry a Slovenský raj. Priestor však dostali aj menej navštevované regióny, akými sú Zemplín, Šariš, Slovenské rudohorie či Slovenský kras. Hneď prvý článok po úvodníku je cielený na územie mimo Tatier a Slovenského raja, ktoré dnes nazývame Nízke Beskydy, resp. Ondavská vrchovina. Vtedy bolo okolie Bardejova a Svidníka súčasťou inak nazvaných geomorfologických jednotiek:
Opustíme Zborov a sledujeme hradskú po jej početných, miernych zákrutách na severovýchod. Hradská černie sa pred nami ako tmavá stužka medzi zelenými, chudobnými poliami, dvíha sa dosť strmo na výšinu, aby z nej potom z druhej strany ešte strmšie klesala. Tak prejdeme v celku deväť vrchov, kým dostaneme sa do Svidníka, a ďalších sedem do Stropkova. Ideme širokým údolím Ondavy, majúc po ľavej strane výbežky Lesných Karpát a po druhej pohorie Makovice. 

Autor článku R. Vosyka o regióne nazvanom Makovica čitateľom predstavuje vcelku podobné pamätihodnosti ako dnes, okrem zrúcaním hradu Zborov píše o najväčšom turistickom lákadle severovýchodného Slovenska, ktorými sú aj dnes drevené kostolíky. Konštatuje, že mnohé neprežili ťažké boje v rokoch prvej svetovej vojny, ktorú ešte nazývali Veľkou vojnou, netušiac, že svet zažije aj druhú globálnu a ešte strašnejšiu vojnu. Zoznam dedín, v ktorých sa v tom čase ešte dochovali drevené cerkvi, je dlhší ako dnešný, lebo medzitým sme prišli úplným zničením alebo prenesením do skanzenov o viaceré z nich. Vo fotografickej prílohe nachádzame cenné perokresby a fotografie už nejestvujúcich drevených kostolov v Rovnom pri Svidníku či v Nižnom Orlíku. Historicky cenná je aj fotografia vojnou poničeného veľkého rákociovského kaštieľa v Zborove. 

V druhom čísle piateho ročníka Krás Slovenska dostali veľký priestor Tatry a ich okolie. Za názvom prvého článku Väčšmi sa starajme o Vysoké Tatry by súčasník najskôr očakával príspevok z oblasti ochrany prírody. Tá bezpochyby tvorcom časopisu nebola cudzia, ibaže v tomto prípade autorovi článku Milošovi Janoškovi viac ležal na srdci problém nerozvinutej turistickej infraštruktúry v Tatrách. Poukazuje na nedostatočnú dopravnú sieť, kvalitu a nedostatok ubytovacích zariadení, no najmä na slabú propagáciu pohoria, ktoré sa môže hrdo porovnávať s Alpami a inými turistami hojne navštevovanými európskymi horstvami. Kriticky konštatuje:

A tu musíme sa zamyslieť, či KČST vykonal vo Vysokých Tatrách všetko, čo mal a mohol vykonať v záujme turistiky. Keď súdime o tom vecne a naskrze nie prísne, nútení sme vyznať, že pre Tatry vykonal Klub veľmi málo, iste o mnoho menej, než mal a mohol vykonať. O pohodlie a čím príjemnejší pobyt hosťov, ktorí prichádzajú do Tatier letovať, alebo liečiť sa a zotavovať, majú sa predovšetkým starať majitelia letovískꓼ Klub československých turistov má zase svoje povinnosti voči turistom, aby umožnil rozprúdiť turistiku i alpinistiku. A tatranská príroda tiež opierala sa temer výlučne o to, čo jej na odľahčenie poskytla minulosť. Veď odkedy sú Tatry oslobodené, naša mohutná organizácia KČST, ktorej do počtu nemôžu sa rovnať turistické spolky predprevratové v býv. Uhorsku, ani nenašské poprevratové, vykonala v Tatrách v záujme turistiky ozaj málo. 

Na citovaný tatranský príspevok nadväzuje článok R. Vosyku Pod Tatrami venovaný turistickým atraktivitám oblastí v zázemí Tatier. Už v tom čase bolo jeho autorovi jasné, že do rozvoja turistiky v regióne nemôžu prispievať len samotné Tatry, ale veľký rozvojový potenciál tkvie aj v podtatranských mestách a dedinách. Článok je ilustrovaný dvomi zaujímavými fotografiami. Jedna z nich zachytáva obec Važec ešte pred obrovským požiarom v roku 1932, na druhej sníme vidno centrum Levoče s historickou radnicou a svätojakubským chrámom, ktorého veži chýba strecha. 

Namiesto úvodu si Ivan Houdek, autor príspevku Besná aMargita, dovolil zacitovať verše z básne Jána Bottu o povestných skalách v prielome Váhu cez bariéru Malej Fatry. Píše o potrebe úpravy koryta v nebezpečnom úseku, ktorý stál život nejedného vážskeho pltníka. Predpoveď, že Besná a Margita zmiznú zo strečnianskej úžiny, sa napokon čoskoro naplnila. Obe nebezpečné skaliská sú v časopise fotograficky zdokumentované, takže máme aspoň nejakú predstavu o tom, ako vyzerali. Na inej fotografii je zvečnený Starý hrad s netradičným prívlastkom „trenčiansky“, asi kvôli teritoriálnej príslušnosti k Trenčianskej stolici.

Tretie číslo piateho ročníka Krás Slovenska bolo najviac dotované článkami o Tatrách a Slovenskom raji. Výnimkou je pomerne rozsiahly príspevok o dovolenke strávenej v Podkarpatskej Rusi. Dva tatranské príspevky velebia krásu horolezecky mimoriadne atraktívneho štítu s názvom Žabí kôň a sedla Závory na pomedzí Vysokých a Západných Tatier, ktoré bolo v minulosti využívané ako východisko do dnes neprístupných Liptovských kôp. R. Vosyka a G. Nedobrý sa vo svojich článkoch venujú Slovenskému raju, turisticky mimoriadne atraktívnemu územiu, ktoré sa v ich časoch vďaka úsiliu turistov zo Spišskej Novej Vsi stávalo takmer také prístupné ako dnes. Opisujú priebeh budovania technického zabezpečenia ľahkého a bezpečného turistického prístupu do Kyseľa a ďalších tiesňav Slovenského raja. Píše sa, že od roku 1926 vďaka takzvanej čiernej garde (dobrovoľníckej družine) je Kyseľ celý „železný“! Jednej z najkrajších dolín v Slovenskom raji sa venuje ešte jeden článok v nasledujúcom čísle. 

Štvrté číslo piateho ročníka Krás Slovenska sa začína článkom Ivana Houdeka s názvom Súľov, Lednica, Vršatec. Dôvod, prečo sa trojica považských hradov stala témou zaujímavého príspevku, bol nasledujúci:
Hrady: Súľov, Lednica, Vršatec patria medzi najmenej známe a slovenskými turistami málo navštevované povážske zboreniny, hoci sú v mnohých ohľadoch nadmieru zaujímavé. Ležia ďaleko od Váhu, v bočných dolinách Považia, z ktorého Lednicu nevidieť vôbec a v diaľke na strmých Súľovských, resp. Vršateckých skalách sediace, k Váhu obrátené časte hradu Súľova a Vršatca zbadať len veľmi ťažko. Sú menšie, historicky málo významné skalné hrady, veľmi pozoruhodné však svojou polohou a spôsobom stavby. Hradná stavebná technika využila na nich obratne a s dôvtipom všetky výhody poskytované prírodou. Ich vybudovanie spojené bolo s veľkou námahou, boly však aj istými skrýšami svojich pánov, z ktorých mohli byť obávaní lúpežníci a biče šíreho kraja. Všetky tri hrady zasluhovaly by iste väčšieho záujmu slovenskej turistiky. 

V rokoch 1925 a 1926 tvorcovia časopisu nezabudli na tradičnú tému, a to slovenské jaskyne a jaskyniari. Ján Chudík upriamil pozornosť čitateľov na kvapľové jaskyne pod Ďumbierom. Aj keď tento pozoruhodný vysokohorský krasový fenomén nie je pomenovaný, podľa opisu polohy medzi Ďumbierom a Gápľom je zrejmé, že ide o turisticky prístupnú Jaskyňu mŕtvych netopierov. V článku je opísaný objavný počin nadšených jaskyniarov, ktorí v lete 1925 vstúpili do tajomného podzemia a objavili nevšedne bohatú kvapľovú výzdobu prvých metrov novej jaskyne, ktorá má dnes takmer 20 kilometrov a patrí medzi najväčšie jaskynné systémy na Slovensku. Ani ďalšia v časopise opísaná novoobjavená jaskyňa v roku 1926 ešte nemala meno. Dnes vieme, že je to slávna jaskyňa Domica. Nie je náhoda, že po Demänovských jaskyniach v roku 1921 boli čitatelia Krás opäť bezprostredne pri tom, keď došlo k ďalšiemu veľkému speleologickému objavu:

Nová jaskyňa, objavená 3. októbra 1926 dozorcami pohraničnej stráže finančnej z Hosúsova: Majkom a Pochylým, za pomoci spoločníkov Žáka a Valku, nachodí sa blízko obcí Hosúsova a Kečova v okrese tornaľskom v pohorí Slovenského Krasu. Tedy v bezprostrednej blízkosti jaskyne Baradlanskej pri Aggteleku, ktorá je už na území Maďarska a patrí medzi najväčšie jaskyne sveta. Pomerne nie ďaleko od tejto na sever je i Silická jaskyňa, ktorú i tamojší maďarský ľud volá Lednicou (jaskyňa je ľadová). Mená Baradla, Lednice jasne dokazujú, že kraj ten obývali Slováci, ktorí sa postupom času pomaďarčili. •

foto: Ján Lacika a archív Krásy Slovenska 1925 a 1926

Tento článok bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.