Peter Švec, statný mladý muž, aktívny turista a, ako sám vraví, obdivovateľ slovenskej krajiny vo všetkých ročných obdobiach, nadmorských výškach a poveternostných podmienkach. Vyštudoval ekonómiu a manažment v Bratislave, kde už dvadsaťštyri rokov aj žije. S pracovnými skúsenosťami z nadnárodných firiem aj z vlastného podnikania začal v júni 2023 pracovať na sekretariáte Klubu slovenských turistov a po necelom roku ho valné zhromaždenie KST zvolilo za predsedu.
Peter, tvoja rýchla diretissima od nástupu do organizácie na jej vrchol mohla niekoho aj zaskočiť. Si taký ambiciózny, alebo pomohla nejaká náhoda či zhoda okolností?
Priznám sa, takto premyslené som to vôbec nemal. Na pozíciu generálneho sekretára ma oslovili úplne nečakane, keď som sa zastavil na sekretariáte KST, aby som si prevzal členský preukaz. Netušil som, že tá pozícia je voľná. Nemal som v tom čase zamestnanecké záväzky, svojím spôsobom som bol voľný. Ponuka ma zaujala, ba dá sa povedať, že ma tá myšlienka nadchla, vnímal som to ako šancu priložiť ruku k dielu a posunúť turistiku na Slovensku o kus ďalej. Tak som nastúpil.
A uvidel si zblízka lesk a biedu organizácie postavenej na dobrovoľných funkcionároch…
Asi ako väčšina turistov ani ja som netušil, že na rozsiahlu agendu 20 000 členov a množstva podujatí v priebehu roka sú tu len traja platení zamestnanci. No a po necelom roku môjho pôsobenia na pozícii generálneho sekretára, po miernych otrasoch vo vedení sa naskytla príležitosť kandidovať v predčasných voľbách na funkciu predsedu. Kolegovia ma posmelili, valné zhromaždenie mi zvolením vyjadrilo podporu a dôveru, a tak teraz robím, čo môžem, aby som nesklamal.
I keď si sa počas minulej zimy zviditeľnil zimným prechodom Cesty hrdinov SNP – k tomu sa ešte vrátime – pre väčšinu ľudí z turistickej komunity si neznámy človek.
Do sveta organizovanej turistiky som naozaj vhupol nielen ako neznámy, ale aj neznalý človek, lebo individuálna turistika je úplne iná šálka kávy. V radoch KST je veľa cenných ľudí, ktorí „ funkcionárčia“, organizujú klubový život a rôzne turistické podujatia už desaťročia, je fascinujúce ich počúvať a učiť sa od nich. No spravidla si vypočujem aj povzdych, že nemajú komu odovzdať funkciu. KST stojí pred výzvou, ako pritiahnuť do svojich radov mladých ľudí, ochotných venovať svoj voľný čas turistike, teda nielen vlastným výletom, ale zapojením sa do aktivít, na ktorých KST žije. Toto je moja priorita, dostať do KST ľudí s potenciálom, to považujem za dôležité pre ďalšiu kontinuitu stopäťdesiatročnej tradície organizovanej turistiky na Slovensku. Ľudí, čo majú nápady aj motiváciu poháňanú láskou k horám, k prírode, k potulkám po nej. Sám sa za takého považujem.
Ako si sa vlastne stal turistom? Čo ťa na turistike baví a čo ti poskytuje?
Turistu zo mňa už v ranom detstve urobil otec. Jedna z mojich prvých serióznych túr s ním, to bol Národný výstup na Kriváň v polovici deväťdesiatych rokov a potom som ho s otcom absolvoval pravidelne až do mojej neskorej puberty, keď sa pre chalana stáva imidžovo nežiaduce chodiť na turistiku s rodičmi. Okrem Kriváňa sme sa motali po celom Slovensku, v akomkoľvek počasí. Otec bol totiž vojak a išli sme vtedy, keď mal voľno, a bolo jedno, ako je vonku. To mi ostalo doteraz, neľakám sa divočiny v prírode ani v nepriaznivom počasí. Niekedy je pekne, inokedy sa treba pretĺkať. Aj v živote je to tak a práve diskomfort buduje charakter, odolnosť a troška aj pripomína, že život a všetko, č o v ňom máme, si t reba v ážiť. Turistika mi dáva kondíciu, zážitky, poznatky, priateľov.
Si nezávislý človek, silná individualita z telesnej aj mentálnej stránky, solitér schopný zaobísť sa bez turistických štruktúr a hierarchie. A zrazu sa v KST prehrýzaš úskaliami administratívy, ekonomiky a legislatívy. Prečo?
Občas idem na túru aj sám, ale väčšinu turistických výletov som absolvoval spoločne s niekým. Nazdávam sa, že tak to má drvivá väčšina turistov, či už sú formálne organizovaní alebo nie. Je to prirodzené, lebo jednak ide o bezpečnosť – na turistike, a nielen tej vysokohorskej, je dobré mať spoločníka, keby sa človeku niečo stalo. Z úrazových štatistík vyplýva, že stať sa môže čokoľvek, kedykoľvek, komukoľvek. Okrem toho aj zážitky sú akési krajšie a dojmy silnejšie, keď sa o ne máme s kým podeliť. Nadstavbou tohto spoločenského rozmeru turistiky je členstvo v turistickom klube, aby človek nemusel rozmýšľať, koho pred víkendom osloviť. Poslaním organizácie zastrešujúcej turistické kluby je reprezentovať práva a požiadavky turistov, zasadzovať sa, aby pri stretoch protichodných záujmov o využitie prírody a krajiny boli turisti akceptovaní. A čím je nás registrovaných turistov viac, tým je hlas organizácie silnejší. Poznám turistický život aj mimo Slovenska a myslím si, že sme turistický národ. Máme vášeň chodiť po horách, spoznávať svoju krajinu na pešo, láka k tomu jej rozmanitosť a „ľudský rozmer“ našich pohorí. Turistika je najdostupnejšia voľnočasová pohybová aktivita, spája v sebe šport, zdravý životný štýl, sociálny rozmer, psychickú a duševnú hygienu, spoznávanie prírody, histórie, ľudí a kultúry svojej vlasti. Neexistuje iná aktivita, ktorá by to tak komplexne poskytovala, v tomto je turistika absolútne jedinečná, a preto prospešná nielen pre jednotlivca, ktorý sa jej venuje, ale aj pre spoločnosť a štát. Preto sa dožadujeme, aby zákony reflektovali túto realitu a potreby obyvateľstva, usilujeme sa o zjednodušenie povoľovacích procesov na výstavbu turistickej infraštruktúry, o finančnú dotáciu a legislatívnu ochranu vyznačených turistických chodníkov. V tom chápem zmysel tejto organizácie a mne osobne dáva zmysel pomáhať s tým všetkým, ako len dokážem.
Je to však konzervatívna organizácia. Hlási sa ku stopäťdesiatročnej histórii, z ktorej vzišla jej dnešná podoba, má svoje tradície, rutinu. Otázkou je, akú má budúcnosť. V korporátoch si pracoval na úseku riadenia zmien. Aké zmeny potrebuje KST?
Je to super, že má organizovaná turistika na Slovensku takú dlhú a bohatú históriu, je skvelé hlásiť sa k nej. Našou úlohou zostáva to, čo riešili aj predchodcovia – hľadať cestu ako prežiť, napredovať a plniť poslanie organizácie v meniacich sa podmienkach, reflektovať spoločenský a hospodársky vývoj. Podľa nedávneho prieskumu až 80 % obyvateľov Slovenska sa aspoň občas aktívne venuje turistike. Preukaz KST má iba zlomok ľudí z turistickej komunity. KST potrebuje modernizáciu, aby vedel reagovať na potreby dnešnej spoločnosti. Bude to boj so zotrvačnosťou, „stará garda“ si musí uvedomiť, že ani dobré veci neprežijú, ak nebudú fungovať inak. Hovorím o digitalizácii, čiastočnej komercionalizácii a profesionalizácii, o efektívnejšej komunikácii dovnútra aj s okolitým svetom.
Deň má len 24 hodín, nájdeš si popri práci čas na koníčky, rodinu a priateľov?
Trafil si klinec po hlavičke, KST ma naozaj vyťažuje nad rámec bežnej roboty. Funkcionári sú dobrovoľníci, a teda tí, čo ešte pracujú, sa môžu stretávať len po pracovnom čase, podvečer a cez víkendy. Nehovoriac o podujatiach, ktoré sú prakticky všetky cez víkendy. Na druhej strane je to robota, ktorá je zároveň mojím koníčkom, teda – tá neadministratívna a nekancelárska časť, považujem to za silnú výhodu a potešenie. A je mi cťou, že odovzdávam svoj čas, vedomosti a schopnosti turistickej obci a turistike všeobecne. Moje okolie, rodina a priatelia to chápu a cítim od nich podporu, to je pre mňa z osobného hľadiska teraz to najdôležitejšie.
Prešiel si Cestu hrdinov SNP, dokonca v zimných podmienkach. Bol to iba boj s vlastnými limitmi, alebo aj príležitosť usporiadať si svoje myšlienky počas dlhých hodín na trase?
Každý, kto šiel akúkoľvek diaľkovú turistickú trasu, vie, že je to istým spôsobom „život v živote“. Človek sa prepne do úplne iného režimu. Žijeme rýchlu, ťažkú, v mnohých ohľadoch neosobnú dobu, nemáme čas na svojich blízkych, ani na seba. Aj preto je cesta SNP a diaľková turistika čoraz populárnejšia. Je to akýsi únik do doby dávno minulej, pomalšej a jednoduchšej. Dupľom to platí o zimnej verzii SNP-čky, ktorá je oveľa osamelejšia a pustejšia. Dalo mi to nesmierne veľa z každej stránky. Šli sme dvaja a vrtochy zimného počasia nás preverovali až na doraz. Pomáhal kontakt cez sociálne siete, v najťažších chvíľach nás podržala spätná väzba a morálna podpora od tých, čo sledovali náš postup. Viacdňové prechody mi učarovali a zrejme ma budú držať ešte dlho, rád by som prešiel a zdokumentoval všetky diaľkové magistrály, ktoré na Slovensku máme.
S členmi redakcie na hrádzi Moravy
Pri odovzdávaní čestného ocenenia
Ako účastník Národného výstupu na Kriváň
Máš k niektorej oblasti Slovenska bližší vzťah?
Ťažká otázka. Tým, že som bol od detstva „vláčený“ po výletoch v rámci celého Slovenska, je veľa miest, ktoré mi prirástli k srdcu. Otcova profesia vojaka spôsobila, že sme sa viackrát sťahovali, dvakrát aj do zahraničia. Celú základnú školu som vychodil v Piešťanoch, kde sme bývali do roku 2000. Dodnes sa do Piešťan rád vraciam na krátke výlety, prechádzky. Rád chodím do Slovenského raja, jeho rokliny a tiesňavy som navštívil viac ráz ako viem spočítať. Kráľovohoľský hrebeň Nízkych Tatier má u mňa tiež výnimočné miesto. A stále ma to neodolateľne ťahá na Kriváň, vystúpil som naň už desiatky ráz a určite pôjdem zas a znovu, kým budem vládať.
zhováral sa: Dušan Valúch
foto: Dušan Valúch, Pavol Stacho a archív Petra Šveca
