Južná stena Kežmarského štítu patrí k tým väčším tatranským stenám. Možno o nej hovoriť ako o tatranskom bigwalle. V nej vedie aj cesta, ktorú dnes predstavím. Ide o cestu s názvom Ľavé vhĺbenie, ktorá býva skôr nazývaná Ľavý Puškáš. V stene sa nachádza ešte Pravé vhĺbenie, resp. Pravý Puškáš. Ten je, ako už z názvu vyplýva, v pravej časti steny a jeho obťažnosť je 5.
Stena má vyše päťstometrovú výšku. Nachádzajú sa v nej cesty od najľahších až po ťažké, ktoré sa nachádzajú zväčša v platniach nad rampou, ktorá prebieha diagonálne stenou. Táto rampa – nazývaná tiež Birkenmajerova – je charakteristickým útvarom steny. Okrem toho sú neprehliadnuteľné aj platne nad ňou, kde vedú cesty ako Tulák po hviezdach, Obrovský kút, Pochylého platňa a iné šlágre.
Ako už z hovorového označenia cesty vyplýva, ako prvý preliezol tento smer Arno Puškáš. Narodil sa 4. februára 1925 v Košiciach. Do Vysokých Tatier prišiel po skončení druhej svetovej vojny, pričom sa venoval práci horolezeckého inštruktora. Neskôr pôsobil ako chatár na Chate pod Rysmi, Chate Kamzík, Zbojníckej chate a Kežmarskej chate. Bol tiež členom horskej služby aj redaktorom časopisu Vysoké Tatry. V JAMES-e pôsobil ako jeho druhý podpredseda a člen propagačno-výchovnej komisie. V tatranských stenách Puškáš zanechal 209 prvovýstupov, z čoho bolo 108 zimných. To dokazuje jeho neuhasínajúci zápal pre tatranské lezenie. K najvýznamnejším cestám patrí azda pravý pilier na Galérii Ganku. Nemenej významné sú jeho cesty v platniach Ošarpancov alebo na západnej stene Lomnického štítu. Na svojom „konte” má tiež štyridsaťpäť sólo výstupov. Viedol prechody hrebeňom Vysokých a Belianskych Tatier, čo bol v tej dobe jeden z hlavných problémov tatranského lezenia a istým spôsobom aj snaha kvalitatívne sa vyrovnať poľským horolezcom. Arno Puškáš bol tiež vášnivý publicista, čo dokazuje jeho desaťdielna monografia sprievodcov po tatranských stenách, ale aj diela ako Nové výstupy vo Vysokých Tatrách, Priateľstvá na lane, Horolezci v tatranských stenách. Jeho pôsobenie bolo ocenené titulom zaslúžilý majster športu, zlatým odznakom JAMES-u, a in memoriam bol v roku 2009 uvedený do Tatranskej športovej siene slávy. (Ivan Bohuš: Osobnosti v názvoch Vysokých Tatier, 2021).
Prístup pod južnú stenu Kežmarského štítu je z Tatranskej Lomnice. Zeleno značeným chodníkom kráčame na medzistanicu lanovky Štart. Odtiaľto zelenou značkou ďalej hore až na Skalnaté pleso. Na Skalnaté pleso sa môžeme dostať aj cez Hrebienok a Zamkovského chatu. Zo Skalnatého plesa sa vydáme po Tatranskej magistrále v smere Veľkej Svišťovky. V mieste, kde sa chodník prudko stáča doprava (poznávacie znamenie je veľký balvan) odbočíme na horolezecký chodníček tiahnuci sa vľavo. Ním sa dostaneme na dno Skalnatej doliny pokrytej trávou a balvanmi. Vyššie sa tiahneme smerom k nástupu cesty. Zo Skalnatého plesa trvá nástup pod cestu do jednej hodiny.
Veľkou časťou južnej steny Kežmarského štítu sa tiahne nápadná široká rampa. Táto vo svojej dolnej časti vytvára výrazný kút. Vľavo od kúta je Kelleho platňa. Ňou vedie variant Puškášovej cesty. Vľavo od Kelleho platne sa nachádza ďalšia menšia skalná formácia, ktorá vytvára menší kút v hornej časti s previsom. Ide o posledný kút smerom doľava v spodnej časti steny. Tu je nástup do tzv. Ľavého Puškáša. V ceste uvidíme kúsok nad policou prvý nit domácej výroby.
Prvá dĺžka vedie peknou vymytou skalou. Miestami možno nájsť povestné tatranské vaničky. Možnosti zaistenia sú tu výborné – 2 nity plus nejaké skoby a viacero miest na založenie vlastného materiálu. Po dažďoch môže byť skala trochu mokrá. Celý čas ideme viac-menej diagonálne doľava, až natrafíme na štand v tvare písmena U. Zo štandu odliezame doprava k menšej trávnatej polici, nad ktorou je prvý nit. Jemným vhĺbením vľavo od výrazného kúta lezieme hore na policu. Z nej pokračujeme vpravo. To nás privedie do hladkého položeného kúta. Ide o kľúčové miesto cesty. Treba si tu pohľadať nejaké stupy na nohy a veriť lezečkám. Keď si trochu nastúpame, hore nás čaká výborné madlo, kde dáme ruky až po lakte. Tu na odštiepenom balvane sa nachádza ďalší štand. Z neho pokračujeme doprava oblezením hrany a ďalej do krátkeho kúta, kde je nit. Po jeho cvaknutí pokračujeme ľahučkými položenými platňami k ďalšiemu štandu na veľkej trávnatej polici. Dostávame sa na tzv. Puškášove police. Z tejto police lezieme znovu doprava po nápadnom pilieriku, kde nájdeme starú skobu s krúžkom, nit a miesto na založenie friendu. Ide o ľahkú dĺžku, v ktorej sa nič extra nedeje. Nie je vlastne ani veľmi pekná. Skôr taký choďák. Za odmenu nás predchádzajúca dĺžka privádza do krásnej platne, ktorá je zľava pretkaná jemným kútom a vhĺbením. Ňou vedú ďalšie naše kroky. Je tu nit a nad ním ďalší. V kúte sa dá založiť menší friend. Štand je opäť na menšej, ale pohodlnej poličke.
Z tohto štandu už budeme vyliezať na samu Birkenmajerovu rampu. Na rampe sú v každej dĺžke dva nity. Prekročíme doprava na hranu a vyliezame do kompaktnej skaly vymytej vodou. Na rampe treba dávať pozor na voľné kamene. Rovnako treba byť v strehu, či niečo nevypadne z platní nad nami, kde lezú iné partie. Istenie na celej rampe je väčšinou na tých dvoch nitoch v každej dĺžke. Ide o ľahký terén obťažnosti 3. Počas nášho prelezu bola rampa miestami mokrá. Zakladanie istení tu je problematické. Výstup rampou vedie jej ľavou časťou, najprv položenými platňami. Rampa sa po dvoch dĺžkach lana mení na výrazné vhĺbenie vľavo a platňu vpravo. Treba sa držať vhĺbenia. V ňom nájdeme nejaký ten nit a počas dvoch dĺžok v kúte vieme niečo vľavo v spáre založiť.
Za cestou Fialov kút, zhruba v mieste, kde sa začína cesta Čertova svadba, sme nenašli štand, a tak som obhodil menší hrot. Možno by stálo za to zaštandovať na nite pred výlezom z vhĺbenia. Odtiaľto je to ešte jedna dĺžka lana do konca cesty. Vedie v smere nitu po nevýraznom pilieriku v platni. Štand je na dvoch zlatých borhákoch. Tu sa cesta končí. Na vrchol Kežmarského štítu pokračujeme odbočením doľava, hneď za rohom. A terénom s obťažnosťou 2 dolezieme na vrchol. Prípadne môžeme pod vrcholom odbočiť na chodník, prejsť cez hranu a pokračovať do Hornej Kežmarskej štrbiny, oddeľujúcej Malý Kežmarský štít od Kežmarského štítu.
Zostup začíname z Hornej Kežmarskej štrbiny smerom dolu širokým vhĺbením. Cesta je značená mužíkmi. Malý Kežmarský hrb traverzujeme zo strany Huncovských spádov. Odtiaľ širokým chodníkom ideme na vrchol Huncovského štítu a z neho dole po cestičke značenej mužíkmi až k veľkému balvanu, od ktorého sme začínali nástup. Zostúpiť je možné aj cez žľab spadajúci z Huncovského sedla, kde boli však počas našej návštevy väčšie snehové polia.
Na opísanú cestu odporúčam sadu friendov, vklínence, zopár slučiek, 10 expresiek, dostatok vody, jedla a dobrej nálady. Keď sa nám bude zdať cesta nekonečná, pamätajme: „Všetko sa raz skončí.“
foto: Matúš Ondrejka
