Povyše Terchovej, pod hustým lesom a medzi starými stromami leží osada U Jánošov. Zopár dreveníc evokuje dávnu minulosť, časy spred 330 rokov, keď práve U Jánošov prišiel na svet legendárny zbojník Juraj Jánošík. Krásna poloha osady vynikne ešte väčšmi v zime, keď biela pokrývka kontrastuje s tmavým stavebným materiálom tradičných chalúp. Priamo nad ňou sa rozkladá zalesnený masív Pupova, najvyššieho vrchu Kysuckej vrchoviny.
Výstup na Pupov, kedysi známy i ako Pupov vrch, ma už dlho lákal. A to z dvoch dôvodov. Vždy som totiž rád vyhľadával menej významné a turistami prehliadané slovenské kopce. Navyše počas výstupu na Pupov sa naskytajú nevšedné pohľady na oveľa slávnejšie končiare – predovšetkým malofatranské vrchy Veľký Rozsutec a Malý Rozsutec.
Túru začínam priamo v centre Terchovej. Najprv značeným náučným chodníkom stúpam ponad dominantu celej obce, honosný Kostol svätých Cyrila a Metoda, budovaný počas druhej svetovej vojny. Postupne sa mi odhaľujú prvé výhľady, a to nielen na jadro samotnej Terchovej, no i menšie či väčšie osady roztrúsené v doline potoka Struháreň a po grúňoch Kysuckej vrchoviny.
Nebeské divadlo
Prechádzam takýmito sídlami, najprv Vyšnými Berešovcami, neskôr Kýčerou. Pomedzi hustú oblačnosť nad blízkym hrebeňom Krivánskej Fatry sa predierajú slnečné lúče, chvíľami mraky v silnom jase tajomne žiaria, inokedy cez otvor v čierňave vidieť azúrovú oblohu. Postupne oblaky odhaľujú i nezameniteľný Veľký Rozsutec a jeho menšieho súrodenca. Krása oboch vrchov vynikne práve pri pohľade z odstupu. Silné horské slnko sa odráža aj od svahu ďalšieho fatranského velikána, oblého Stohu, takého odlišného od skalnatých Rozsutcov.
Napriek miernemu stúpaniu, ktoré strieda klesanie, naberám výškové metre. Sledujem pritom drobné detaily naokolo. Kríky a stromy husto porastené lišajníkom i stopy v snehu najrôznejšieho druhu. Rozoznávam líščie a som si takmer istý, že i vlčie. Smerujem ku križovatke turistických trás Poľany, k rozľahlej lúke s maľovaným plechovým Kristom na kríži, chráneným korunami starých líp, a priamo pred sebou mám zalesnený masív Pupova.
Turistický chodník však vedie iba na západný predvrchol s nadmorskou výškou 1 045 metrov, hlavný vrchol s výškou 1 096 metrov sa nachádza necelé dva kilometre východnejšie. Strmý výstup mi trvá asi trištvrte hodinu, snehu síce vo vyšších partiách pribúda, je však primrznutý a ide sa dobre. Medzi stromami sa pohne väčšie zviera, je to iba okamih, preto ho nedokážem identifikovať. Smer na horskej lúke pod pretiahnutým hrebeňom Pupova pomedzi postriebrené ihličnany ukazujú kovové tyče.
Hora sa mení
Na Pupove vládne úplné ticho, výhľady sú obmedzené, no cez les presvitajú obrysy hrebeňa Krivánskej Fatry. Keď som si zhromažďoval o Pupove informácie, v turistickej mape z roku 2006 som sa ešte dočítal o „dobrom výhľade“. V dobovej tlači som našiel i články z medzivojnového obdobia, v ktorých sa uvádzalo, že v oblasti Pupova sa konali vojenské manévre a cvičenia. „Tam, kde kedysi bol hustý prales, čnie dnes k nebu holý vrch, Pupov, zbavený smrekov a jedlí,“ písal koncom júna 1932 autor príspevku v novinách Slovenská krajina. I tieto slová sú dôkazom, že príroda i vzhľad slovenských hôr sa neustále menia.
Bez turistických paličiek by mi prudký zostup robil ťažkosti. Vystupujem z lesa a znova obdivujem úchvatné pohľady na šíru kysuckú krajinu. Na strmé medze, úzke políčka usporiadané do terás, pripomínajúce na snehu namaľované čierne čiary, aj čiastočne odlesnené kopce. Zaiste tieto obrazy poznal i mladý Jánošík, ktorý vyrastal v osade U Jánošov, učupenej priamo pod Pupovom, kam sa blížim. Odľahlé oblasti Kysúc zostávajú takmer rovnaké po stáročia, už od čias valašskej kolonizácie, keď si tu prisťahovalci zakladali prvé skromné hospodárstva.
Ticho a samota
Až počas prechodu osadou Šípková, po približne štyroch hodinách chôdze, stretávam prvého človeka – starenku s palicou v ruke, ktorú sprevádza poslušný pes. Onedlho ma však už znova obklopuje voľná príroda. Lúky striedajú husté ihličnaté lesy, občas míňam osamotenú drevenicu. Je takmer bezvetrie, oblakov ubúda a hrejivé slnečné lúče sú nanajvýš príjemné. Cestu mi viackrát skrížia srny, vyplašené a azda i prekvapené, keďže tieto lesy veľa ľudí počas zimy nepriťahujú.
Napokon kráčam rozložitým hrebeňom v oblasti vrchu Kýčera, po pravej stane sa mi otvára riedko osídlený kraj kysucko-oravského pomedzia. V samom závere túry si užívam azda najpôsobivejší pohľad na Pupov a jeho široký chrbát. Zostupujem do civilizácie a zastavujem sa pred drevenou zvonicou v osade U Marunov. Pozerám sa na romantickú stavbu s pyramídovou strechou zakončenou krížom a na vrch za ňou, ktorý som pred pár hodinami pokoril. Možno rovnako ako pred vyše 300 rokmi Jánošík.
foto: Juraj Červenka
