Slovo diaľkoplaz (z českého dálkoplaz) som po prvý raz začul ešte ako dieťa. Spája sa mi najmä s vynikajúcim chodcom – rekordérom Jurajom Pucim, ktorý bez problémov a neraz aj non-stop prekonával vzdialenosť medzi Prahou a Bratislavou. K sedemdesiatke si vraj „venoval“ 13 000–kilometrovú túru a napísal o tejto svojej záľube aj pútavú knižku s názvom Na svete sme preto, aby sme chodili.
Dnes sa slovo diaľkoplaz už veľmi nepoužíva. A nestalo sa tuším ani spisovným, ale zato z prekonávania veľkých vzdialeností „po vlastných“ sa stala priam módna záležitosť. Týka sa to najmä Cesty hrdinov SNP z Devína na Duklu (alebo opačne). Naposledy svoje diaľkové putovanie Slovenskom a zážitky z neho opísal novinár a spisovateľ Martin M. Šimečka v knižnej eseji Príhody tuláka po Slovensku. Iná skupina (už aj našich) diaľkoplazov si obľúbila putovanie do Santiaga de Compostela či dokonca legendárne americké niekoľkotisíckilometrové transamerické magistrály Appalachian Trail a Pacific Crest Trail. Svojrázne diaľkové túry svojho otca Júliusa Satinského a jeho priateľov v spomienkovej knihe Expedície sprístupnila širokej verejnosti jeho dcéra Lucia. Apropo, na tej poslednej z Kremenca na Duklu v lete 1980 som mal tú česť – spolu s Vladom Bednárom a Eugenom Gindlom – zúčastniť sa aj ja. Julo spolu s Tomášom Janovicom nám vtedy robili už len „údolnú skupinu“.
To slovíčko diaľkoplaz, bez ohľadu na jeho spisovnosť či nespisovnosť, mi utkvelo v pamäti podobne ako túry z mladosti, ktoré by sa pri troche zveličenia dali podeň zahrnúť. A keďže od najdlhšej z nich uplynulo práve polstoročie, nedá mi nezaspomínať si. Išlo o pešiu túru z Nitry do Košíc s „nadstavbou“ do Uble na ukrajinských hraniciach, ktorá však už bola len kombináciou turistiky a autostopu. V tom čase som už mal za sebou hrebeňové prechody takmer všetkých významnejších slovenských pohorí (Nízke Tatry, Roháče, Veľká Fatra, Malá Fatra, Veporské vrchy, Belianske Tatry, Oravská Magura, Malé Karpaty…), ako aj množstvo túr vo Vysokých Tatrách, v Slovenskom raji, Bielych Karpatoch, Pieninách, Chočských vrchoch, Spišskej Magure či Strážovských vrchov, ako aj blízkom zahraničí. Takže začiatočník som už celkom nebol, ale predsa…
Začiatok júla 1973, keď sme v trojici vyrážali z autobusovej stanice v Nitre, predstavoval zároveň aj dôležitý míľnik v mojom živote: práve som zmaturoval a prijali ma na vysokú školu, takže to bola chvíľa ako stvorená na veľké dobrodružné podujatie. A jeho voľba sa ukázala byť skutočne dobrá. Trasa viedla po hrebeni pohorí Tribeč a Vtáčnik a podhorskou vidieckou krajinou do Kremnice. Odtiaľ sme pokračovali naprieč Kremnickými vrchmi do Banskej Bystrice, kde sme sa rozlúčili s prvým členom našej trojice (tým tretím do partie bol môj brat): s detským psychológom a bývalým politickým väzňom Stanom Filom. Ten už mal v tom čase za sebou niekoľko túr z Bratislavy do Košíc a späť. Absolvoval ich však po cestách. A my sme išli po horách, na čo jeho kolená neboli zvyknuté. Každopádne nám Stanov sarkastický humor a neuveriteľné zážitky, s ktorými sa s nami delil, na ďalšej púti veľmi chýbali. Ale čoskoro (konkrétne v sedle Tlstý javor) nám pribudol nemenej zaujímavý parťák, vtedy ešte len študent medicíny a neskôr známy lekár, Vlado Václav.
Ale aby som nepredbiehal. V Banskej Bystrici sme doplnili zásoby a vyrazili cez Poniky na detviansku Poľanu. Nasledoval oddychový poldeň, strávený objavovaním hriňovských lazov (bola to láska na prvý pohľad) a čakaním na Vlada. Tento deň, približne na pol ceste, sa skončil obrovskou búrkou v oblasti Železnej brány pod Klenovským Veprom, kde blesky zvyknú udierať s mimoriadnou razanciou. Ale inak sme si na počasie nemohli sťažovať. Žiadne extrémne letné horúčavy, ako ich poznáme v súčasnosti, vtedy ešte neboli zvykom.
Vďaka spomínanej búrke sme objavili klenovské lazy – kolešne, ktoré sa neskôr stali jedným z kamienkov v mozaike našich dreveničiarskych aktivít. Pokračovali sme prechodom Muránskej planiny, z ktorej sa dali v diaľke vidieť políčka a osady nad Muránskou Zdychavou. Tie nám neskôr taktiež prirástli k srdcu – najmä laz Kokávka.
Záver túry cez Dobšinský kopec, Súľovú, Volovec, Smolník a Kojšovskú hoľu do Košíc sme viac prebehli ako prešli. Za posledných 24 hodín sme zdolali bezmála 80 kilometrov. Celkovo nám prechod z Nitry do Košíc trval deväť a pol dňa. Denný priemer predstavoval okolo 45 km. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že okrem miest, dedín a samôt, ktorými sme prechádzali, sme v samotnej prírode za celý ten čas stretli, ak si dobre pamätám, iba troch ľudí: dve maliniarky a jedného horára! A to bol vrchol letnej turistickej sezóny, kedy sa nielen Vysoké Tatry, ale aj neďaleká západná časť Nízkych Tatier priam hemžili turistami.
Naša batožina bola zo začiatku dosť veľká, vrátane proviantu, náhradnej obuvi, celtových vetroviek, dosť ťažkých spacákov a stanu. Ale postupne sme ju redukovali: najskôr sme u jedných známych nechali vibramky a potom u ďalších aj spacáky… V Ubli našich posledných sto korún československých dostal brat, aby mal na vlak a na autobus, keď bude zbierať po Slovensku veci, ktorých sme sa postupne zbavovali. A my s Vladom sme sa nasledujúce štyri dni vracali od ukrajinských hraníc do Bratislavy úplne bez peňazí a značne dramaticky, ale s množstvom nezabudnuteľných zážitkov, ktoré by vydali na menší román. Živili sme sa tak, že sme korienky a rôzne bobule zapíjali vodou.
Ako sa vravieva: s jedlom rastie chuť. Inšpirovaný touto túrou som začal plánovať prechod celého karpatského oblúka. Jediný problém som mal s tým, ako prejsť ukrajinskú časť trasy, keďže voľne sa pohybovať po území vtedajšieho Sovietskeho zväzu bolo vtedy nemožné. Toto veľkolepé podujatie sa podarilo uskutočniť až kedysi v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Ale nie mne.
Dôvodom, prečo som sa neskôr už natoľko nevenoval letnej turistike, bola konkurenčná aktivita – oprava dreveníc, ktorej som sa s mojimi priateľmi začal venovať. A tak sa naše tradičné veľké túry presunuli na zimu. A táto tradícia zimných hrebeňoviek na bežkách nám vydržala celých 40 rokov. Opísal som ju v dvoch článkoch na stránkach tohto časopisu, a tak len pripomeniem, že už prvý ročník nás zaradil do kategórie zimných diaľkoplazov: viedol zo Spišskej Novej Vsi do Hrochote a meral okolo 200 kilometrov.
Pred 50 rokmi som, žiaľ, ešte nefotografoval, takže okrem posledných častí turistického výstroja, ktorý sa mi z tých čias zachoval, spomienku ilustrujú fotky zo súčasnosti či nedávnej minulosti. Úvaha o tom, čo sa za ten čas medzi Nitrou a Košicami zmenilo, by si vyžiadala samostatný príspevok.
Foto: Mikuláš Huba a Ján Lacika
