V minulom čísle som písal o bratislavskej bohéme a Emovi Bohúňovi, ktorý v spoločnosti rád rozprával historky, čo počul alebo prežil so svojimi umeleckými druhmi. Mal mimoriadny rozprávačský talent, ale len zlomok príbehov, čo vyrozprával, sa zachoval v jeho zbierkach poviedok Dejiny veselé i neveselé a Zaprášené histórie. Po jeho smrti štafetu rozprávania jeho historiek prevzal jeho mladší brat Ján. Z jeho interpretácie poznám aj zaujímavý príbeh o slávnostnej recepcii pri príležitosti prijatia veľvyslanca Španielskeho kráľovstva v Bratislave krátko po vzniku Slovenského štátu. O jej pravdivosti mám určité pochybnosti, pretože neverím, že v tom čase nikto v Bratislave nevedel po španielsky, ale príbeh je to bohúňovsky čarokrásny.
V Bratislave vtedy údajne nielenže nikto nevedel po španielsky, ale ani pán kráľovský veľvyslanec okrem španielčiny neovládal žiadny iný jazyk. Tak sa rozhodlo, aby sa nenudil, že spoločnosť na uvítacej recepcii mu bude robiť Emo Bohúň, ktorý sa dohovorí s každým. Posadili ich k jednému stolu a Bohúň si s jeho excelenciou rýchlo aj napriek jazykovej bariére našiel spoločnú reč. Zavolal čašníka, aby im nalial šampanské, potom vstal a povedal: „Viva Espaňa!“ Španielsky veľvyslanec si s ním štrngol a na ex vypili poháre. Na to vstal s prípitkom on: „Viva Eslovaquia!“ štrngli si a na ex znovu vypili. Potom vstal Bohúň s ďalším prípitkom: „Viva Madrid!“, na čo logicky nasledovala Bratislava. A potom „Viva Pyreneje!“ A potom to už išlo v jednom kuse. „Viva Tatras!!“ „Viva Tejo!“ „Viva Dunaj!“ „Viva Barcelona!“ „Viva Zilina!“ Za každým viva nasledoval pohár šampanského. Pospomínali sa všetky možné mestá, rieky, vrchy, ktoré v tej druhej krajine poznali. Nemohlo sa to ani inak skončiť. Emo Bohúň, trénovaný bratislavský bohém, zvyknutý aj na iné dávky šampanského, stále bol v dobrej forme, ale asi desiaty prípitok španielskeho veľvyslanca zlomil a z recepcie ho museli úplne bezvládneho odniesť. Asi na tretí deň dostalo slovenské ministerstvo zahraničných vecí od španielskeho verbálnu nótu, v ktorej ďakovali za veľmi milé a srdečné prijatie ich veľvyslanca, menovite vyzdvihli redaktora Bohúňa, ktorý mu robil roztomilú spoločnosť počas recepcie. Ako svedčí posledná historka, Emo Bohúň sa nezastavil ani pred autoritami.
Počas vojnovej Slovenskej republiky bol Emo Bohúň vydavateľom humoristického časopisu ABC a v ňom bola pravidelná rubrika Listáreň. Bohúň v nej vtipne odpovedal na rôzne otázky čitateľov. Až raz časopis uverejnil túto odpoveď: „Dr. Jozefovi T., Bánovce. Z Vášho rukopisu vidieť, že ste lump a čoskoro biedne skončíte!“ No, bol z toho veľký škandál. Jozef T. z Bánoviec totiž nemohol byť nikto iný ako vtedajší prezident Slovenskej republiky Jozef Tiso, ktorý aj počas výkonu svojej funkcie bol farárom v tomto mestečku a každú nedeľu ta chodil slúžiť omšu. Emo Bohúň dostal tri mesiace za tlačový delikt, a keď mal nastúpiť na trest v Ilave, tak mu cestou zo železničnej stanice do väznice vyhrávali dve cigánske kapely. Po dvoch-troch týždňoch mu jeho veľký kamarát Tido Jozef Gašpar vybavil omilostenie i prepustenie z väzenia.
Tento príbeh nie je vymyslený, má reálny základ, ako o tom svedčí aj hlásenie agenta Sicherheitsdienstu z roku 1944, publikované v knihe Michala Schvarca Sicherheitsdienst a Slovensko v rokoch 1938 – 1944, kde sa agent pohoršuje nad benevolenciou slovenských trestných orgánov, že nedostatočne postihuje znevažovanie vysokých štátnych predstaviteľov.
Posledné roky života Ema Bohúňa boli smutné. Po nástupe komunistov režim zatočil s bratislavskou bohémou. Bohúňovi skonfiškovali dom a v rámci B akcie ho vysťahovali z Bratislavy. Živil sa prekladmi z maďarskej literatúry, redigovaním komunistického týždenníka Cieľ a závodného časopisu Stavebný úderník v Žiline. On, bohém každým cólom, musel upravovať naivné články všelijakých pologramotných robkorov. Až v roku 1958 sa mohol vrátiť do Bratislavy a stal sa redaktorom týždenníka Kultúrny život. Ale to už bol len tieň bývalého bohéma. Ako ťažko chorého ho hospitalizovali a raz, ako ho prevážali sanitkou na vyšetrenie do druhej nemocnice, ušiel do Štefánky. Veril, že v kaviarenskom prostredí medzi umeleckými priateľmi sa jeho zdravotný stav zlepší. Lenže práve naopak. Skolaboval a krátko na to zomrel.
Pochovali ho na Cintoríne v Slávičom údolí, kde mu v roku 1967 odhalili náhrobok s bustou. Jej autora, sochára Vojtecha Baďuru postihol tragický osud. Prechádzal sa v horúci augustový večer v roku 1975 okolo kaviarne Metropol, keď akýsi opilec vyhodil cez otvorené okno ťažký popolník. Popolník dopadol tesne pred Baďuru. Keď sa pohoršil nad touto nevychovanosťou, násilník vybehol z kaviarne a sochára dobil na smrť.
Roztomilý bohém Ivan Gall
O tom, že mnohí slovenskí spisovatelia to za prvej republiky funkčne vysoko dotiahli, svedčí aj profesionálny život básnika Ivana Galla (1885 – 1955), vlastným menom Ján Halla. Bol župan Pohronskej župy vo Zvolene, poslanec Národného zhromaždenia v Prahe a v Bratislave žil v rokoch 1918 – 1925, keď tu pracoval ako tajomník na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, a v rokoch 1929 – 1938 bol vládny radca a vedúci referátu školstva a osvety na Krajinskom úrade v Bratislave.
Aj keď bol Ivan Gall vysoký štátny úradník, nemôžeme si ho predstaviť ako mrzutého, vždy zamračeného človeka, suchára bez štipky humoru. V Bratislave udržiaval vrelé vzťahy so slovenskými spisovateľmi, podieľal sa i na veselých kúskoch bratislavskej bohémy a vedel si vystreliť aj z vysoko postavených pánov a svojich nadriadených. Emo Bohúň ho vo svojich spomienkach charakterizuje, že „hoci bol v civilnom živote ukrutánskym pánom, bol jedným z najmilších bohémov Bratislavy a jedným z najvtipnejších mužov spoločnosti“.
V spomienkach napísal, ako raz stretli po dobrom fláme nadránom v krčme pochybnej povesti zvláštneho človeka, ktorý sa im predstavil, že je bývalý kasár Poldi. Svoje si už odsedel a teraz sa živí ako falošný hráč. Predviedol im niekoľko trikov s kartami a na Galla tak zapôsobil, že ho pozval do reštaurácie Koch na Štúrovej ulici, kde sa stretávala vtedajšia honorácia, minister s plnou mocou pre správu Slovenska Dr. Kállay, policajný riaditeľ Klíma, generálny riaditeľ Živnobanky Schmidt, generálny riaditeľ Paroplavebnej spoločnosti Poláček, ministerský radca Mikeska a ďalšie osobnosti.
No a do tejto vznešenej spoločnosti prišiel o niekoľko dní falošný hráč a bývalý kasár Poldi. Gall ho srdečne uvítal, predstavil prítomným ako dobrého a starého priateľa a posadil ho k stolu k ostatnej honorabilite. Starého kasára však spoznal detektív, ktorý mal na chodbe službu, zavolal políciu a dal ho odviesť. Páni, keď zistili, kto s nimi sedel, nadávali Gallovi, ako si dovolil takto zneuctiť ich ctihodnú spoločnosť, ale minister Kállay zobral vec s humorom: „Ale, páni, páni, načo ten krik, načo to pohoršenie, na ktoré nemáme právo, lebo položme si ruku na srdce a priznajme sa úprimne, že vlastne všetci, ako sme tu, sme väčší zlodeji, ako je Poldi.“
Ivan Gall prišiel do Bratislavy, keď jeho básnická lýra už dávno zmĺkla. Aj keď jeho dielo nie je rozsiahle, tvorí ho ani nie spolu 30 básní, niekoľko poviedok a spomienkových čŕt, ktoré napísal v rokoch 1906 – 1909, predsa zanechal vo vývine modernej slovenskej poézie nezanedbateľnú stopu. Pravdepodobne bol nesmierne sebakritický k svojej tvorbe, nedôveroval si a neveril v silu svojho talentu. Prestal písať, keď vyšla kniha veršov jeho druha a priateľa Ivana Kraska Nox et solitudo. Obával sa, že takých básnických výšav nedosiahne.
Ivan Gall vnášal do slovenskej poézie nové obrazy zdôrazňujúce náladovosť, nostalgiu, svetabôľ i túžbu po úprimnej láske, spomienky podfarbené mladistvou erotikou, nálady západu slnka a jesene. Jeho verše sú dokonalé, plné hudby až secesnej štylizovanosti. Často v nich doznievajú milostné zážitky z plesov, mladícke očarenie z ľúbostného zážitku. Sú to verše v galantnom štýle fin de siècle, ktoré zobrazujú odchádzajúci svet 19. storočia.
Po vyhlásení Slovenského štátu Ivan Gall, rodák z Martina, ktorý tak miloval Slovensko a v slovenčine napísal prekrásne verše, sa musel ako syn českých rodičov vysťahovať do Čiech. Na Slovensko však nezanevrel, ani nezabudol. Po skončení vojny udržiaval písomný i osobný styk najmä s Františkom Votrubom, Ivanom Kraskom a Karolom Hušekom. V Kultúrnom živote začal uverejňovať spomienkové črty a preložil do češtiny Kalinčiakovu Reštavráciu. Zomrel v Prahe 26. mája 1955.
Bohém i šéf Ûradu propagandy Tido Jozef Gašpar
Po dobrodružnej mladosti, ktorú prežil ako námorník, sa spisovateľ Tido Jozef Gašpar (1893 – 1972) v roku 1922 usadil v Bratislave, kde pôsobil ako úradník na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. Istý čas bol aj redaktor týždenníka Slovenský svet, dramaturg Slovenského národného divadla i tajomník Spolku slovenských spisovateľov. S jeho menom je neodmysliteľne spojené aj účinkovanie bratislavskej bohémy v medzivojnovom období.
Zostane záhadou, prečo Tido Jozef Gašpar vstúpil v roku 1938 do politiky. Aj keď zastával do tých čias pronárodné postoje, nikdy sa výraznejšie politicky neangažoval, dokonca sám sa nazýval „salónnym autonomistom“. Paradoxné je aj to, že on, voľnomyšlienkar, bohém každým cólom, sa stal šéfom Úradu propagandy, ktorý kontroloval tlač, potláčal slobodné myslenie a bol plne v službách totalitného režimu. Z titulu svojej funkcie často vystupoval v rozhlase a vo svojich prejavoch obhajoval politiku Slovenského štátu i spojenectvo s hitlerovským Nemeckom.
Pamätníci spomínali, že aj keď bol Gašpar šéfom propagandy, nezabúdal na bohémskych kamarátov a strávil s nimi, aj keď boli protirežimovo naladení, nejednu búrlivú noc. Ak sa dostali do ťažkostí, využil svoj vplyv a ochotne im pomohol.
Počul som aj takú príhodu, že raz nadránom, bolo to už po bitke pri Kursku a po vylodení spojencov na Sicílii, keď zábava vrcholila, niekto zo spoločnosti dobromyseľne potľapkal Gašpara po pleci a povedal: „Ej, Tidko, Tidko, veď teba, keď sa vojna skončí, obesia.“ A Gašpar, aby nepokazil zábavu, skutočne vopchal hlavu do imaginárnej slučky. Lenže po vojne žarty ustúpili a nad Gašparovou hlavou sa skutočne objavila hrozba šibenice. Vtipy priateľov spod viechy sa začali napĺňať. Rozsudok Národného súdu – tridsať rokov ťažkého žalára znamenal aj vyradenie Gašpara z literárneho života. Leopoldov, Valdice, Mírov – tieto povestné väznice boli svedkom jeho pádu. Paradoxne sa v nich stretáva o niekoľko rokov s ďalšími politickými väzňami, medzi ktorými bolo aj veľa jeho politických protivníkov – účastníkov protifašistického odboja a Slovenského národného povstania. V roku 1958 po trinástich rokoch väzenia dostáva pre zlý zdravotný stav milosť a zvyšok života prežije v ústraní vo Veľkej Mani a v Nových Zámkoch.
Tido Jozef Gašpar po prepustení z väzenia pracoval najmä na svojich pamätiach, ktoré nazval podľa krčmy Zlatá fantázia. V nich si oživoval spomienky na obdobie bratislavskej bohémy, na malebné romantické mesto, ktoré sa zrazu začalo strácať. Pod rukami demolačných čiat mizli malebné uličky bratislavského Podhradia, oblasť Vysokej ulice – miesta, ktoré boli zviazané s pôsobením bratislavskej bohémy. Tradičné kaviarne Luxorka, Savoyka, Astorka, Carlton alebo zanikli, alebo strácali svoj bohémsky charakter. V rozhovore pre Československý rozhlas v Bratislave sa v roku 1970 rozcitlivel: „Je dobre, že to nevidím. Ja som nebol v Bratislave, čo som vyšiel z väzenia, ja som sa odtiaľto z týchto južných krajov nepohol a mne by bolo strašne ľúto vidieť to všetko pominuté. Nie je už Zlatej fantázie, neni už Astorky, neni mnoho.“ Tido Jozef Gašpar sa do milovanej Bratislavy vrátil až po smrti. Jeho hrob nájdeme na Ondrejskom cintoríne.
(dokončenie v budúcom čísle)
foto: Ján Lacika, staré pohľadnice: zo zbierky Jána Hanušina
Tento článok bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Článok reprezentuje výlučne názor autora a fond nezodpovedá za jeho obsah.
