Dlhé horské doliny, malebné horské sedlá, pohostinné chaty, hrebene hôr i mohutná ťažba dreva – to sú hlavné charakteristiky nášho lanského jubilejného 20. ročníka cykloputovania zvaného Karpatiatour. Po rokoch sme navštívili milé miesta, Cez Nízke Tatry a Slovenské rudohorie.
Cez Nízke Tatry a Slovenské rudohorie
V pekné letné ráno vystupujme z vlaku pod Tatrami v Tatranskej Štrbe. Po známej „karpatskej“ trase smerujeme na juh k Nízkym Tatrám. Najprv prechádzame cez pohorie Kozie chrbty. Cez peknú lesnatú i keď miestami vyťaženú Hlbokú dolinu prichádzame do Čiernovážskej doliny. Cyklotrasa k osade Čierny Váh vedie po telese bývalej čiernovážskej železničky. Tu sa ako obvykle zastavujem a navštevujem lesnícky cintorín, kde sú pochovaní viacerí moji predkovia. Hor sa cez Nízke Tatry do lona hôr Slovenského rudohoria! Stúpame príjemnou horskou asfaltkou dolinou Ipoltice. Cestou stretávame len nákladiaky naložené drevom – neskôr ich stretneme ešte neúrekom. Oveľa viac ako turistov. V plynulom a príjemnom stúpaní putujeme dolinami Ipoltice a Ráztoky do sedla Priehyba (1 191 m). Tu zastavujeme pri kríži a altánku. Nedávno odlesnené sedlo postupne zarastá lesom.
Po krátkom oddychu fičíme dole na Horehronie. V stálom zjazde zastavujem nad Heľpou a fotím malebnú nízkotatranskú dolinku potoku Krivuľa, ktorou schádzame. V Heľpe si v hoteli Heľpa dávame obed – chutné miestne menu. Z Heľpy krátky úsek (4 km) do Závadky nad Hronom bicyklujeme po asfalte s premávkou áut. V Závadke odbočujeme južným smerom na horskú asfaltku. Pekným prostredím a plynulým stúpaním prichádzame do sedla Burda (1 006 m). Na chvíľu zastavujeme pri horskej chate Burda. Teraz mimo sezóny je počas týždňa, žiaľ, zatvorená. Je na peknom a útulnom mieste v lokalite bývalého kameňolomu. Z priľahlej studničky si Karči naberá a pije vodu. Pokračujeme hrebeňom Veporských vrchov po lesnej ceste. Cez laz Kučelach prichádzame zjazdom do sedla Zbojská. Slnko začína pomaly zachádzať za hory a jemné mäkké svetlo vytvára veľmi príjemnú podvečernú atmosféru horskej krajinky. Ubytovávame sa v tzv. Zbojníckom dvore. Po večeri spokojne zaspávame v srdci Slovenska.
Popod stred Slovenska
Ráno nás čakajú bohaté raňajky v podobe švédskeho stola. V krásnom ešte letnom počasí sa vydávame ďalej po „našej“ starej karpatskej ceste. Nad sedlom Zbojská sa otvárajú nádherné výhľady na rudohorskú krajinku. Popri vyhliadkovej veži a veľkej drevenej soche miestneho populárneho zbojníka Jakuba Surovca a popri pasúcich sa kravičkách vychádzame do sedielka. Odtiaľto sú výhľady ešte fascinujúcejšie. Pokračujeme po značenej cyklotrase pekným zachovalým lesným prostredím do sedla Diel. Stojí tu kríž a stretáva sa tu viacero ciest. Cesta zo sedla Diel do sedla Chlipavica cez pekný les je lahôdkou a potešením. Prichádzame k sympatickému Gazdovskému dvoru. Za posledné roky sa tu mnohé zmenilo, dvor má „alpský charakter“. V okolí je ozajstné gazdovstvo. Pasú sa tu kone, kravy, ovce, kozy, asertívne husi, sliepky, navôkol sú prítulné mačky. To všetko dotvára mimoriadne príjemné prostredie. Občerstvujeme sa a preciťujeme krásnu horskú atmosféru do sýtosti. Už teraz uvažujeme, že niektorú z ďalších Karpatiatour, ak nám bude dopriata, povedieme cez toto malebné sedlo a tu aj prenocujeme. Chvíle strávené na Chlipavici patria určite medzi najkrajšie a najpríjemnejšie na našej ceste.
Pookriati opúšťame Gazdovský dvor a vydávame sa nadol. Cez dlhú dolinu potokov Pomývač a Šaling pekným prostredím prichádzame do dlhočizného Čierneho Baloga. Cestou stretávame veľa kamiónov s naloženým drevom. Naľavo míňame veľký drevo-spracujúci závod s množstvom guľatiny na skládke. Niektoré kamióny majú poľskú poznávaciu značku a idú severným smerom do Brezna. Z križovatky ciest pokračujeme cez časť Krám ďalej západným smerom. Čochvíľa sa napájame na krásnu asfaltovú cyklocestičku, ktorá vedie pekným údolím Čierneho Hrona popri čiernohronskej železničke. Sme veľmi milo prekvapení touto cestou, v minulosti sme tadiaľto putovali po obyčajnej lesnej ceste. Ponad Hronec ideme obvyklou lesnou skratkou, ktorá nás privedie na asfaltovú cestu vedúcu do Osrblia. V Osrblí zastavujeme pri obligátnej krčmičke. Je poludnie a otvárajú ju neskôr. Vedľajšie potraviny sú však otvorené, a tak si kupujeme občerstvenie. Sadáme si do pekného krytého exteriéru krčmičky a užívame si pohodu poludnia v horskom srdci Slovenska. Z Osrblia sa vydávame na Chatu pod Hrbom. Na chatu i na cestu nahor sa veľmi teším.
Čochvíľa sa ocitneme v lokalite Tri vody. Na tomto mieste sa zbiehajú cesty a stoja tu zvyš-ky bývalej vysokej pece. Príjemným stúpaním v peknom prostredí pokračujeme nahor, táto cesta ma ako obvykle nadchýna. V lokalite Suchá jama (897 m) sa cesta lomí doľava. Kúsok povyše sa končí horská asfaltka a začína štrková cesta a strmšie stúpanie. Po kratšom výšvihu dosahujeme čistinku v sedle pod Hrbom. Keď po rokoch zbadám pekne udržiavanú Chatu pod Hrbom, na ktorú mám priehrštie krásnych spomienok, napadne mi text známej piesne Hotel California od skupiny Eagles: „…také milé miesto, taká milá tvár, kedykoľvek v roku, nájdete tu.“ Tie najhlbšie spomienky mám z prvého ročníka Karpatiatour, ktorú sme šli v júni 2002. Vtedy sme na Chatu pod Hrbom došli s Karčim až za tmy o štvrť na jedenásť v noci. Chatár Jožo Sedlák s manželkou Zitkou nás napriek pokročilému času milo privítali (boli sme ohlásení, ale už nás nečakali), pohostili a ubytovali. Na milej chate si dnes dávame neskorý obed. Okolité prostredie s výhľadom na Hrb – stred Slovenska, je ako vždy veľmi príjemné. Sme však trochu aj smutní, pretože chatárka nám oznamuje, že chata je na noc obsadená, a tak tu nocovať nemôžeme. Z Chaty pod Hrbom schádzame po klasickej lesnej ceste.
Z Čelienca pokračujeme do Strelníkov (pôvodne Šajba) na horný koniec, kde sa nádejame, že sa ubytujeme v osvedčenom penzióne Patty. Penzión nachádzame opustený. Oproti stojaca Koliba pod Vartou je však otvorená. Tu zisťujeme, že rodinný penzión Vlčekovcov bol predaný a už nefunguje. Pán Jirko Vlček (zomrel v roku 2023 vo veku 87 rokov) bol zaslúžilým trénerom lyžovania a tréner reprezentácie bývalého Československa. A bol veľkým priaznivcom tohto kraja a nadšencom pri budovaní turistiky v tejto oblasti. Veľká škoda, že tento penzión je už len minulosťou. Po asfalte rýchlo schádzame k Hronu do Lučatína. Tu nachádzame útočisko v penzióne Grajciar. Večera v príjemnom prostredí na verande je dobrou bodkou za veľmi príjemnou trochu nostalgickou etapou po známych a milých karpatských miestach.
Cez Starohorské vrchy
Prebúdzame sa do pekného rána. Karči sa dnes vracia vlakom do Košíc a ja ďalej chvíľu putujem sám. Zo Slovenskej Ľupče peknou cyklotrasou prichádzam do Priechodu. Ďalej po asfalte sa dostávam do horskej obce Baláže na úpätí Starohorských vrchov. Z upraveného centra Balážov stúpam dolinou potoka Ľupčica. Vyššie sa asfalt mení na kamenistú cestu, evidentne ide o starú banícku cestu. V pohode prichádzam na hrebeň Starohorských vrchov do sedla Krčahy/Kováčka (930 m). V sedle pri strome chvíľu odpočívam a osviežujem sa mokom z plechovky. Za krátky čas, čo tu posedávam, prejde okolo mňa hodne horských cyklistov. Je sobota, a tak je to čiastočne pochopiteľné. Upútava ma, že takmer výlučne ide o cyklistickú dvojicu muž-žena, pričom takmer všetci majú klasické bicykle. Aký je to rozdiel voči cykloturistom smerujúcim na Kráľovu hoľu, kde drvivá väčšina z nich už ide na elektrobicykloch. Napadá mi, že „na bicykli po bystricky sa jazdí klasicky“. Po cyklotrase sa prehupnem cez starohorský hrebeň na jeho západnú stranu. Pekným lesným prostredím schádzam do Motyčiek. Tu ma už čaká kamarát Peťo. Po nákupe pečiva v novootvorenej miestnej pekárni pokračujeme spolu ďalej.
Cez Veľký Šturec na Smrekovicu
Z hlavnej cesty čochvíľa odbočujeme doprava na starú štureckú cestu. V minulosti do roku 1961, kým nevybudovali cestu cez Donovaly, bola táto cesta cez sedlo Veľký Šturec (1 010 m) hlavnou cestnou spojnicou medzi Ružomberkom a Banskou Bystricou. Ja mám na cestu cez Veľký Šturec živé spomienky z detstva, keď sme ňou v roku 1961 išli na aute. Už ako malému chlapcovi mi táto cesta pripadala nebezpečná a dobrodružná, najmä pre svoje zákruty a útesy. Taká mi utkvela v pamäti. V skutočnosti taká aj bola, v zime pre autobusy bola často nezjazdná…
Teraz sa na túto legendárnu „prachom zapadnutú“ cestu vyberám po dlhočizných rokoch. Prvýkrát na bicykli – a to v rámci Karpatiatour. Cesta vedie sprvoti úzkou roklinou. Je úzka, pomerne strmá, teraz i kamenistá. Žasnem, ako tadiaľto mohol niekedy premávať autobus. V minulosti bolo však viac podobných autobusových liniek, ktoré dnes vzbudzujú úžas. Napríklad cez Kvačiansku dolinu do Malého Borového či cez Zádielsku dolinu z Abova na Gemer. Boli to cesty „krkolomné“, avšak udržiavané…
Krásnym lesným prostredím stúpame nahor do sedla. Upúta ma vrytý nápis v kamennom spevňovacom múre (1906), akiste označuje rok jeho vybudovania. Cesta vyššie je miernejšia a príjemnejšia. Zo sedla Veľký Šturec do Liptovských Revúc vedú serpentíny. Na liptovskej strane je v horšom stave ako na opačnej bystrickej strane, ktorou sme šli nahor. Je zväčša hodne kamenistá a miestami aj vymletá dažďami. Preto klesáme veľmi obozretne. Určite by bolo zmysluplné túto mimoriadne zaujímavú cestu v peknom prostredí opraviť a urobiť z nej atraktívnu horskú cyklotrasu. V závere pred Vyšnými Revúcami ideme cez kaňon a cesta sa zlepšuje. Prechádzame cez dlhé Liptovské Revúce. Naľavo míňame dom známeho lesníka Miroslava Sanigu s povestným vtáčím dvorom. Túžobne hľadáme otvorenú krčmu, kde by sme sa mohli po prechode cez Šturec občerstviť. Nachádzame ju až v Nižných Revúcach. Krčmička s príznačným názvom Pohostinstvo Nižná je v sobotné poludnie takmer prázdna, ale nám poskytne dočerpanie „pohonných hmôt.“ Po asfalte prichádzame do Liptovskej Osady. Odtiaľ po peknej cyklotrase, vedúcej po telese bývalej úzkorozchodnej železničky – tzv. Korytničky, prichádzame na Podsuchú. V osvedčenej kolibe Bodega dopĺňame energiu. Z Podsuchej sa vydávame po horskej asfaltke na Smrekovicu. Táto cesta dlhá osem kilometrov s prevýšením 740 m je považovaná za najťažšie horské asfaltové cyklostúpanie na Slovensku. K horskej chate Smrekovica prichádzame už za súmraku. Po večeri v mimoriadne príjemnom „smrekovickom“ prostredí sa ukladáme na sladký spánok v srdci milovanej Veľkej Fatry.
Hrebeňom Veľkej Fatry
Ráno je pekné slnečné. Po raňajkách si vychutnávame cestu cez Močidlá krásnym smrekovickým prostredím. Prichádzame na druhú Smrekovicu – do areálu horského hotela Granit (v minulosti Vojenská zotavovňa). Aj tu je to veľmi pekné, ale oveľa väčšie a s viacerými budovami. Zaujímavosťou je tunajšia drevená kaplnka sv. Gorazda, ktorú postavili v roku 2009. Nachádza sa v nadmorskej výške 1 360 m a je najvyššie položenou sakrálnou stavbou na Slovensku.
Po modrej sprvu kľukatej cyklotrase stúpame na krásne výhľadové horské lúky na Malej Smrekovici. Výhľady sú dnes trochu v opare, ale aj tak vidieť kus krásneho Liptova obkoleseného horami. Úsek hrebeňa cez Jánošíkovú kolkáreň vedie horským lesom. Prevažne klesajúca cesta je po rokoch značne vymletá a kamenistá. Napriek tomu sa nám darí udržať v sedle bicykla. Po strmšom stúpaní pod Predný Šiprúň sa cesta vyrovnáva a je lepšia. Za Nižným Šiprúnskym sedlom sa nám z hrebeňovej cyklotrasy otvárajú nádherné panoramatické pohľady. Serpentínou schádzame do sedla pod Vtáčnikom. Tu opúšťame hrebeň a po zelenej cyklotrase schádzame do Čutkovskej doliny. V hornej časti doliny pri potoku je cesta dosť rozbitá a náročná. Nižšie začína asfalt a cez malebnú Čutkovskú dolinu sa nám samospádom ide fajn. Zastavujeme pri rybníku a potom nižšie pri Kolibe u dobrého pastiera. Je nedeľa a je tu plno, preto pokračujeme ďalej smerom do Ružomberka a potom sa stáčame na západ. Zastavujeme pri Černovej v moteli Ranč. V slušnom prostredí si dávame ľahký obed a záverečné spoločné pivko Mostom prechádzame cez Váh na jeho pravý breh. V Ružomberku na železničnej stanici sa končí jubilejná 20. Karpatiatour. Trochu kratšia, avšak opäť krásna a povznášajúca.
Trasa: Tatranská Štrba – Čierny Váh – sedlo Priehyba – Heľpa – sedlo Burda – sedlo Zbojská (nocľah) – sedlo Chlipavica – Chata pod Hrbom – Lučatín (nocľah) – sedlo Krčahy (Kováčka) – Motyčky – sedlo Veľký Šturec – Smrekovica (nocľah) – Malá Smrekovica – Čutkovská dolina – Ružomberok.
Parametre trasy:
222 km, stúpanie 4 175 m
Mapa trasy: TU!
foto: Karol Mizla a Peter Hošala
