Nepatrné zvyšky hradu sa nachádzajú na strmom svahu kopca zvanom Varhoška vo výške 450 metrov, vzdialeného 1,3 kilometra od východoslovenskej obce Mudrovce. Cesta na hrad nie je značená, pričom na miesto sa dá dostať po nenáročnom stúpaní za štyridsať minút. Počas stúpania k hradu sa cesta vinie okolo hájovne, za ktorou leží územie v ochrannom pásme. Náročnejší výstup je až na kopec s fragmentmi hradných múrov, ktorý je zalesnený a prístupný len po lesných cestách.
História
Miesto hradu sa prvýkrát písomne spomína v listine z roku 1282. Hrad v nej vystupuje ako predmet deľby majetku medzi príslušníkmi šľachtického rodu Abovcov. Konkrétne sa spomína kecerovská vetva rodu. Z uvedeného je teda zrejmé, že panstvo Lipovec (predium Lipovec) existovalo omnoho skôr. Centrom panstva bola do výstavby hradu usadlosť Lipovec, v súčasnosti obec Kecerovský Lipovec. V tejto lokalite stálo zaiste skôr vystavané panské sídlo šľachtickej vetvy Abovcov a táto obec dala aj názov hradu.
V písomných záznamoch z konca 13. storočia je miesto hradu označené ako castrum Elusku, ktorého názov vychádza z maďarského slova Éleskö, čo v preklade znamená Ostrý kameň. Z pomenovania hradu je možné predpokladať, že stál na strmom vrchu, chrániac svojich majiteľov a celé panstvo.
Po ukončení jeho výstavby sa stal centrom panstva, do ktorého patrili usadlosti Kecerovský Lipovec, Kecerovské Pekľany, Lesíček, Mudrovce, Opiná, Vtáčkovce a v neskoršom období aj Hanušovce. Keďže panstvo Lipovec sa spomína už v roku 1229 a prvá písomná zmienka o hrade Elesku pochádza z roku 1282, predpokladáme, že v tomto päťdesiatriročnom období došlo k výstavbe kamenného hradu. Páni, ktorí vlastnili hrad, vystupujú v dochovaných listinách s prídomkom Kecer a hrad vlastnili až do začiatku 15. storočia. Ďalšia významná deľba majetku, v ktorej je spomenutý aj hrad Elesku, pochádza z roku 1311. O hrad sa delili Demeter, Mikuláš a Alexander, teda synovia Alexandra Abu-Kecer.
Vlastnícke právo hradu a panstva prevzal v období 15. storočia Štefan zo Zbudze s rodinou. Po smrti Štefanovej manželky prevzala majetky s hradom šľachtická rodina Zápoľských, konkrétne vdova po palatínovi Štefanovi Zápoľskom so synmi Jánom a Jurajom. Koncom 15. storočia sa dostalo panstvo do rúk Drugetovcov, konkrétne do majetku vdovy po zosnulom Gabrielovi z Perína. V prvých rokoch 16. storočia bolo panstvo majetkom Františka Drugeta. V roku 1543 bol hrad dobytý a poškodený. Pri obrane hradu zahynul v uvedenom roku aj jeho vtedajší vlastník a príslušník rodiny Abovcov, Ambróz Kecer. Hrad dala jeho rodina opraviť, avšak v roku 1567 bol hrad opäť dobýjaný a zničený. Neskôr, v roku 1585 je hrad uvedený ako zbúraný (locus castri dirutus est). K definitívnemu zániku hradu prispeli prívrženci Jána Zápoľského, ktorí ho v roku 1591 úplne zničili. Hrad už neskôr nebol nikdy obnovený. Zo súdobých listín nepoznáme dôvod zničenia hradu. Môžeme však predpokladať, že jedna z posledných šľachtických rodín, ktorá vlastnila hrad, sa priklonila na nesprávnu stranu politiky tej doby. Avšak bez hĺbkového archeologického a historického výskumu zostáva príčina zániku hradu zapísaná s mnohými otáznikmi.
Architektúra
Stredoveký hrad bol vybudovaný na oválnej ostrožine kopca a zaberal plochu 33 x 7-12 metrov (1). Hrad vybudovaný na ostrom pahorku bol výsledkom snahy staviteľov maximálne využiť obmedzené možnosti terénu a zabezpečiť tak jeho pevné opevnenie.
Kamenný hrad bol na hornej časti kopca chránený priekopami z východnej, južnej a západnej strany. Severná strana hradu bola dispozične zasadená na vrchol strmého zrázu, ktorý pre ostré stúpanie kopca zabezpečoval ochranu hradu od Kostolianskeho potoka.
Miesto horného hradu bolo rozdelené na obytnú a obrannú časť. Súčasťou obytnej časti bola zrejme dvojpriestorová budova, na ktorú sa napájala hradba, ústiaca k vyššiemu obrannému prvku – hradnej veži. Z týchto stavieb sa dochoval len malý fragment muriva (2).
Obvodová kamenná hradba sa tak tiahla okolo celej plošiny kopca a končila pri budove predpokladanej vstupnej brány/budovy na západnej strane. Do horného hradu sa vstupovalo po drevenom moste ponad šijovú priekopu, chrániacu vnútorný hrad.
Predpokladáme, že v dôsledku politických zmien bol hrad koncom 15. až 16. storočia opevnený dolnou hradbou (3), ktorej pozostatky sú viditeľné do súčasnosti. Toto opevnenie chránilo hrad postupne z východnej a južnej strany a hradba ústila k strmým zrázom na severnej strane hradného kopca. V hradbe predhradia sú v teréne viditeľné stopy aj po opevnených stavbách, pravdepodobne baštách, a to na východnej a západnej strane areálu (4, 5). Vnútorná stena východnej obrannej stavby má do súčasnosti dochovanú časť kamennej steny (5).
Západná strana hradu je upravená do dvoch nerovných terás (6). Tie slúžili ako nástupné plochy na horný hrad a tiež ako miesto hospodárskeho zázemia hradu.
Vychádzame z predpokladu, že hradný kopec bol z troch strán taký strmý, že na južnej a východnej strane nebolo možné vybudovať hospodárske objekty. Keďže hrad potreboval aj hospodársku časť, boli vytvorené dve terasy na západnej strane. Hradba, ktorá sa na tejto strane stáčala smerom k hornému hradu, bola doplnená o polkruhovú baštu (4). Hradný kopec je v súčasnosti na východnej strane najprístupnejší, podľa čoho možno tvrdiť, že vstupná brána do hradu bola vybudovaná na východnej strane, v blízkosti obrannej budovy (5). Cesta do areálu hradu sa následne stáčala pod južnou stranou horného hradu a na západnej strane bola prepojená s upravenými terasami. Po nich sa dalo dostať k bráne horného hradu. Takto zabezpečený priestor tvoril značne chránenú stavbu, ktorá v časoch svojej najväčšej slávy bola centrom celého panstva. Pre lepšiu terénnu viditeľnosť pochádza fotodokumentácia miesta z jesenného obdobia.
foto: Tomáš Grančay
