K 70. výročiu vzniku obce Dlhá nad Kysucou
Kysucké Javorníky, tiahnuce sa od Makova až po údolie rieky Kysuca pri Čadci, patria medzi najkrajší úsek pohoria Javorníky. Uchvacujúce pohľady naskytá predovšetkým panoráma hrebeňov Moravsko-sliezskych Beskýd, Turzovskej vrchoviny, Malej Fatry, Kysuckej vrchoviny, Kysuckých Beskýd a pri dobrej viditeľnosti aj Západných Tatier. A po celom úseku sprevádzajú milovníkov prírody bližšie i vzdialenejšie horské osady, roztrúsené ako zrnká perál.
Vamalebnom prostredí na úpätí severovýchodnej časti Javorníkov, obkolesená vrchmi Bukovina, Halgašovský kopec, Jakubovský vrch, Capová, Kamenité a Veľká Lúka, leží dedinka Dlhá nad Kysucou, naozajstná perla Javorníkov. Strategická poloha územia medzi Považím a Kysucami tvorila významnú spojnicu už v dávnej minulosti, keď tadiaľ viedli horské cesty z Dlhého Poľa a Diviny do Turzovky a ďalej na Moravu a do Sliezska. V súčasnosti vedú hrebeňmi obľúbené turistické trasy, na ktorých môžeme okrem prírodnej scenérie obdivovať ľudovú architektúru dreveníc a sakrálnych objektov – kaplniek a krížov, vytvorených šikovnými rukami niekdajších tamojších obyvateľov.
Z histórie obce
Hoci je obec Dlhá nad Kysucou jednou z najmladších obcí na Kysuciach (vznikla v roku 1954), v písomných prameňoch sa spomína už v stredoveku, aj keď nebola samostatnou obcou. Prvý zápis o území Dlhej pochádza už z roku 1387 a je zachytený v metačnej listine chotára Divina pod názvom Dodluheg (do Dlhej). Hoci ide len o udanie pokračovania smeru, kade prechádzali divinské hranice, je to významný dátum v dejinách Dlhej a jej bezprostredného okolia. Ďalšou stredovekou zmienkou je zápis z roku 1438 v metácii majetkov Budatínskeho panstva, ktorého hraničným medzníkom bola aj Dylha reka. Dlhá sa totiž vo väčšine starších písomných prameňov uvádza ako rieka, potok, hora či dolina.
V roku 1580 sa Dlhá prvý raz spomína ako miesto. Na základe zachovaných historických dokumentov sa na tomto území už v polovici 16. storočia pásaval dobytok valachov a prechádzala tadiaľto na horné Kysuce jedna z osídľovacích vĺn v období valašského osídľovania. Dlhú však nemožno považovať za samostatnú obec ani v ďalšom období. Až do roku 1949 bol dlžiansky chotár rozdelený medzi obce Divina, Dlhé Pole a Nesluša. V roku 1948 bol pričlenený k Turzovke a v júni roku 1954 vznikla na základe aktivity miestnych obyvateľov samostatná obec Dlhá nad Kysucou. Obec má v súčasnosti viac ako šesťsto obyvateľov, cirkevne je filiálkou farnosti Turzovka, ku ktorej patrili obyvatelia dlžianskeho chotára už od začiatku 19. storočia.
Väčšinu obyvateľstva dlžianskeho chotára tvorili v nedávnej minulosti súkromne hospodáriaci roľníci, dorábajúci chlieb v tvrdých podmienkach na málo úrodných políčkach. Popri pracovitých roľníkoch žili v Dlhej aj zruční remeselníci, najmä tesári, šindliari a drotári. Drotári sa zaoberali výrobou a predajom výrobkov z plechu a drôtu a tiež podomovým opravovaním kuchynského riadu. Mnohé zmeny v živote obyvateľov Dlhej nastali po roku 1945, keď viacerí občania prijali výzvu československej vlády a odišli do pohraničných oblastí Čiech a Moravy.
Prírodné pomery
Obec Dlhá nad Kysucou sa rozprestiera v juhozápadnej časti okresu Čadca, v údolí Dlžianskeho potoka na ploche 1 226 ha. V chotári prevažuje vrchovinový reliéf s výškovými rozdielmi do 300 m, na južnej hranici na hlavnom hrebeni Javorníkov výnimočne i viac. Povodie Dlžianskeho potoka je podlhovastého tvaru v severozápadnom smere, dostatočne zalesnené (60 % výmery), prevláda smrek, borovica, z listnatých stromov buk a javor.
Hranica súčasného chotára obce zasahuje v južnej časti po hlavný hrebeň Javorníkov, kadiaľ vedú významné hrebeňové turistické trasy i Beskydsko-javornícka lyžiarska magistrála z Veľkého Javorníka do Čadce. Územie je bohaté na lesné plody, z lovnej zveri sa vyskytuje najmä jelenia, srnčia, danielia a diviačia. Poľnými cestami a chodníkmi sa možno dostať do osád a samôt rozptýlených po úbočiach a hrebeňoch. V súčasnosti sa v dlžianskom chotári nachádza štyridsaťtri roztrúsených osád a samôt. Na hrebeni v juhozápadnej časti územia sa nachádza vrch Kamenité (834 m) s rozhľadňou, z ktorej sú pekné kruhové výhľady.
Pôvodné staviteľstvo a bývanie
Typickými prvkami pôvodných dreveníc boli zrubové steny a sedlová strecha pokrytá šindľom zo smrekového alebo jedľového dreva. Na zruby sa spočiatku používali iba osekané a olúpané ihličnaté kmene – guliače, ktoré sa zakresávali len na koncoch pre potreby zrubovej väzby. Tento spôsob väzby sa sporadicky zachoval dodnes v intraviláne obce i v osadách na hospodárskych stavbách – humnách. Neskôr sa brvná okresávali na dvoch stranách, vonkajšej a vnútornej, a napokon sa okresávali alebo orezávali na štyri plochy ako štvorhranné trámy, z ktorých sa mohli stavať zruby s celistvými hladkými stenami. Škáry medzi brvnami zrubových stavieb sa upchávali machom a prekrývali žrďovinou alebo latkami.
Štíty dreveníc charakterizovala jednoduchá alebo dvojitá podlomenica, prípadne sa vyhotovoval doskový štít. Osobitosť obytných zrubov sa prejavovala vo výzdobe štítov. Ich plochy bývali ozdobne členené lištami, výzorníkmi, štítovým ostreším a nezriedka aj polkružím a kolíkom.
Väčšina súčasných dreveníc stojí na kamennej podmurovke, tvoriacej podklad stavby. Podpodlažný priestor vybudovaný v strmších svahoch sa zároveň využíval ako pivnica na uskladnenie potravín a iných surovín. Pivnice bývajú murované z pieskovcového kameňa, pričom klenbový strop sa tvaroval pomocou drevených šablón, na ktoré sa ukladali kamene postavené na hranu. Ako spojovací materiál slúžila vymiesená hlina. Na postavenú pivnicu sa kládli prvé drevá zrubu. Ak stavba pivnice nebola nutná, základom stavby domu bývali tzv. uhlové kamene umiestnené v rohoch stavby, na ktoré sa pokladal zrub, alebo sa terén vyrovnával podmurovkou bez pivnice.
Konštrukčné prvky dreveníc – okná a dvere sa menili s vývojovým štádiom stavieb. Z estetického hľadiska sa väčšia pozornosť venovala vstupným dverám, ktoré bývali situované spravidla v pozdĺžnej časti domu, zo strany dvora. Okná, zvyčajne dve na čelnej štítovej strane a jedno do dvora, bývali pôvodne relatívne malé. Staršie okná boli jednoduché, jednokrídlové, novšie a väčšie okná dvojité a dvojkrídlové, dvoj- až šesťtabličkové.
Najstaršie drevenice v obci bývali zväčša dvojpriestorové; so vstupnou chodbou – pitvorom, a jednou izbou s otvoreným ohniskom. Koncom 19. storočia sa však už stavali drevenice s tromi až štyrmi izbami, s odvodom dymu komínom.
Súčasný intravilán obce sa tiahne údolím Dlžianskeho potoka, popri ktorom sa vytvorila súvislá reťazová zástavba. Prevažnú časť domového fondu predstavujú murované jedno- až dvojpodlažné viacpriestorové objekty, odlišné od tradičného ľudového staviteľstva použitým materiálom, konštrukciou, pôdorysným usporiadaním a z neho vyplývajúcou funkciou priestorov.
Kaplnka Sedembolestnej Preblahoslavenej Panny Márie
Najväčším sakrálnym objektom a významnou dominantou obce Dlhá nad Kysucou, ktorá je filiálkou farnosti Turzovka, je kaplnka, resp. kostolík Sedembolestnej Preblahoslavenej Panny Márie z roku 1954, nachádzajúci sa na hornom konci. Jednoloďový priestor so sakristiou a vstavanou cibuľovitou vežou umožňuje svojimi pôdorysnými rozmermi vstup do objektu väčšiemu počtu veriacich. Pri kaplnke sa nachádza drevený kríž s umučením a celý areál na návrší vhodne zapadá do prírodného prostredia.
Z historického hľadiska bola stavba kaplnky, ktorú si v rokoch 1951 – 1954 postavili obyvatelia obce z vlastných prostriedkov, zároveň výrazom snahy o samostatnosť obce aj cirkevne, pretože Dlhá nad Kysucou dovtedy na svojom území kostol nemala.
S výstavbou kaplnky začali miestni veriaci 26. júla 1951, v období tvrdej perzekúcie cirkvi a ateizácie spoločnosti. Stavbu, ktorej iniciátorom bol odvážny občan Štefan Šupolík, začali preto bez akéhokoľvek povolenia vtedajších úradov a o svojom zámere neinformovali ani Biskupský úrad v Nitre. Z dôvodu realizácie stavby bez stavebného povolenia bol jej iniciátor Štefan Šupolík pokutovaný sumou tridsaťtisíc korún. Ani to ho však neodradilo a sám sa vyjadril, že radšej si odsedí niekoľko mesiacov vo väzení, ako by mal zaplatiť pokutu.
Napriek všetkým peripetiám a zastrašovaniam sa stavba napokon podarila a nový kostolík slávnostne posvätil 24. septembra 1954 vtedajší turzovský dekan Karol Točík. Uznanie a vďaku obetavým veriacim z Dlhej vyslovil aj nitriansky biskup, apoštolský administrátor Eduard Nécsey.
Okrem tohto kostolíka sa na území obce nachádzajú ešte tri kaplnky malých rozmerov so soškami v zasklených nikách, a to na hrebeni pod Bukovinou, v osade Hromadovci a pod osadou Červenčíkovci.
Zvonica a cintorín v osade Gajdošovci
Duše zomretých odprevádzal a dodnes odprevádza z tohto sveta hlas zvona zo zvonice nachádzajúcej sa v osade Gajdošovci, v severovýchodnej časti územia obce. Vysoká drevená zvonica s vežou, pokrytá šindľom, stojí vo dvore rodinného domu už vyše sto rokov. Počas svojej existencie bola viackrát obnovovaná. Hlas jej zvona sa ozýval aj pri blížiacich sa katastrofách a živelných pohromách. Sotva dvesto metrov pod osadou sa nachádza cintorín, Najstarším zachovaným náhrobným krížom je liatinový kríž na hrobe Jána Nuchalíka (1834 – 1903). Cintoríny sú v kysuckých osadách zriedkavosťou, hoci počet osád roztrúsených po Kysuciach je veľký.
Starý cintorín o výmere sotva niekoľkých árov sa nachádza aj v osade Kýčera vo východnej časti územia obce. Hoci je osada už vysídlená a ožíva len v letných mesiacoch, svedectvo o tých, ktorí tu žili, podávajú drevené, liatinové, kamenné a mramorové kríže rôznej ľudovej tvorivosti neznámych autorov.
Kríž na Mračkove
Nad osadou Mračkov v južnej časti katastrálneho územia obce sa na hrebeni v nadmorskej výške 798 m nachádza zaujímavý objekt drobnej sakrálnej architektúry – pamätný kríž. Na kvádrovom podstavci je osadený dvojdielny kamenný sokel; spodný diel sokla je zakončený profilovaním a nad horným dielom ukončeným odstupňovanou presahujúcou rímsou je v hranatej kamennej pätke osadený dvojmetrový liatinový kríž. V spodnej časti vlastného kríža je nad rímsou reliéf Panny Márie a nad ním korpus umučenia. Na sokli pod rímsou je nápis Zakladatel teho kríža je Gyurko Kiklos 1891. Sokel i vlastný liatinový kríž sú umelecky tvarované, celková výška kríža dosahuje 3,5 m.
Drevené kríže ako objekty drobnej sakrálnej architektúry sa zachovali v osadách Majtánovci, Rehusky, Vircovci, Hlubovci, Papučovci a Kormanovci.
foto: Ján Grešák
