Chata pri Zelenom plese – pod dohľadom najväčšej steny v Tatrách
Trasa k Brnčalke je jednou z mála vo Vysokých Tatrách, kam môžeme oficiálne na biku. Ale zabudnime na nejakú pohodovú zvážnicu, kde sa budeme „s prstom v nose ťapkať“ nahor a pozerať na všetky strany. Samotné parametre veľkú hrôzu nevyvolávajú, veď na cca 7,8 km nastúpame 619 m, čo dáva v priemere okolo 7,9 %.
Celkový priemer ale nie je veľmi rovnomerný a skresľuje ho pár roviniek, no hlavne povrch, ktorý je doslova kráľovstvom kameňov všetkých tvarov a veľkostí. A to ma privádza k spomínanému paradoxu, a tým je fakt, že táto cyklotrasa je oveľa lepšia pre bike v zime ako v lete. Sneh spojí voľné kamene a nám ostanú už len tie veľké, prípadne aj žiadne, keď pripadne ešte viac a cesta sa vďaka turistom a lyžiarom pekne udupe.
Treba mať čuch a samozrejme aj šťastie na podmienky a potom máme z cesty snehovú diaľnicu. Len nezabudnime, že sa delíme o cestu s turistami a aj lyžiarmi, a treba trochu vzájomného rešpektu. Cestou hore sa treba dívať pred seba a cestou nadol mať bike pod kontrolou. Jednoducho – obyčajná ohľaduplnosť.
Dva svety
Čo sa mi na výjazdoch, prípadne výletoch v horách vždy páči, je schopnosť, ako sa vie prostredie meniť. Niečo podobné sme sa snažili zachytiť aj na našom nedávnom videu Dokonalá hranica jesene a zimy, ktoré nájdete na našom youtube MTBIKER. A poriadny kontrast dvoch svetov čaká aj tu. Najmä ak máme krásny slnečný deň, pôsobia južné steny Belianskych Tatier upokojujúcim dojmom. Potom zmeníme smer a doslova nás zarazí mrazivý sever s dominantnou stenou Malého Kežmarského štítu v tvare pyramídy. Ak nás trochu zaujíma história (aj tá smutná) spojená s týmto štítom, kontrast je ešte väčší a mrazivejší.
Radosť zo všedného
Je to práve o maličkostiach a bežných veciach, ktoré máme na dosah, ale niekedy ich nevieme úplne oceniť, prípadne to chvíľu trvá. Keď sme tú severnú stenu Malého Kežmarského štítu pred rokmi liezli, bolo to v podstate moje prvé väčšie mixové lezenie. A keďže boli náročné podmienky, teda málo snehu a glazúra na skalách, aj v podstate ľahká cesta a jednotlivé dĺžky trvali strašne dlho. Keď už viem, že určite nestíhame doliezť za svetla, a cez Baranie sedlo sa valí na nás front, chcem byť niekde úplne, úplne inde.
Z Chaty pri Zelenom plese, ktorá je skutočne blízko, a pritom tak ďaleko, počuť, ako sa ľudia bavia, a dal by som neviem čo, keby som sedel niekde s kávičkou v kresle a užíval si teplučko a „obyčajnú“ idylu domova. A presne o takom pocite pohody sú podľa mňa aj sviatky. Ozdoby, koláčiky, kapor, darčeky a všetky ďalšie veci by ju mali len umocňovať… nie naopak 🙂
Výjazd ako odmena
Pre nás bol tento výlet zároveň aj malým darčekom. Už keď sme vystúpili z auta a nabrali pár výškových metrov, vedeli sme, že sme v správnom čase na správnom mieste. Žiadny vietor, výborné podmienky, nikde ani noha a hlavne panorámy hôr. Alebo námraza na stromoch, potôčiky a ďalšie drobné detaily.
No a potom zjazd, ktorý už podľa mojich prejavov radosti ešte zdvihol hladinu endorfínov na extra vysokú hodnotu. Rovno dodám, že sme nikoho neohrozili, biky máme pod kontrolou a hlavne sme šli vtedy, keď na chodníku podstate nikto nebol. Jeden z tých dní, ktoré si človek nadlho zapamätá…
Na webe MTBIKER.sk nájdete mnoho ďaľších tipov na výlety a iné cenné rady.
foto: Adam Milo, MTBIKER
