Cez jarné prázdniny sme sa potulovali po liptovských baniach, jaskyniach a navštívili sme aj Mincovníčkovo — Podzemie pod vežami v Liptovskom Jáne. Bol krásny slnečný deň a keď sme sa z útrob bane vyhrabali von, vychutnávali sme si slnečné lúče. Ako sme sa tak prechádzali, uvideli sme zrazu niekoho, kto nám veľmi pripomínal našu kamarátku Zuzku. Avšak nebola to iba podoba, bola to skutočne ona!
Po srdečnom zvítaní sme ju hneď vyspovedali, čo v Jáne robí. A tak sme sa dozvedeli o miestnom Svätojánskom múzeu a bežkárskej trati priamo pod Tatrami, s neuveriteľnými výhľadmi na tatranský Kriváň. Čože? Výhľady na Kriváň? Viac mi ako milovníčke fotografie a športu nebolo treba. Nedočkavo som čakala na ráno. I keď som mala trochu pochybnosti o možnostiach reálneho bežkovania, keďže sneh sa držal už iba vo vyšších nadmorských polohách.
Ráno sme optimisticky naložili štyri páry bežiek do auta a vyrazili do Liptovskej Kokavy. Pohodlní a rozmaznaní dobou sme sa nechali viesť navigáciou. Spozorneli sme až za Pribylinou, kde nás železný pontónový most ponad rieku Belá poriadne vytriasol. Po chvíli sme uvideli nadrozmernú drevenú sochu bežkárky a vedeli sme, že sme správne. Zabočili sme doľava a ocitli sme sa na veľkom parkovisku vyhradenom pre bežkárov. Zrazu bolo po pochybnostiach. Parkovisko bolo síce plné blata, ale hneď vedľa bola upravená bežecká trať bez jediného náznaku jari. Deti boli zo snehu nadšené a hneď sa začali guľovať. My sme zatiaľ balili batoh s čajom a proviantom. Napokon sme sa obuli do bežkárskych topánok a vyrazili preskúmať miestnu trať.
Nachádzali sme sa na mieste zvanom Lúka pod Sekaniskom v nadmorskej výške 860 metrov. Keďže najvyšší bod okruhu má 882 metrov nad morom, dúfali sme, že bude ideálny pre naše malé deti. Nečakalo nás žiadne extrémne stúpanie, kde už treba techniku dobre ovládať, ani klesanie, kde by hrozili pády. Navyše trate sú vďaka miestnemu bežeckému klubu pravidelne upravované a udržiavané, prispôsobené klasickému či korčuliarskemu štýlu, čo je pre amatérov alebo začiatočníkov skutočne ideálne.
Hneď počas úvodného kilometra som si po ľavej strane všimla hrebeň Západných Tatier. Ocenila som, že výhľady sú tu naozaj krásne, ale kde je ten sľubovaný Kriváň? Žeby naša kamarátka Zuzka bežkovala z inej strany? Posúvali sme sa v lyžiarskej stope a snažili sme si spomenúť na tú správnu bežeckú techniku. Deti sa nevyhli úvodným pádom a mali z toho veľkú zábavu. Avšak keď zistili, že nás čaká ešte možno aj päť kilometrov, tak začali protestovať. Prešli sme okolo majera a udrela nám do nosa vôňa hnoja. Kým pre nás dospelých to bola vôňa, pre naše deti to bol neuveriteľný smrad a šálmi sa ho pokúšali prekryť. Aspoň konečne zrýchlili tempo ☺. Po chvíli sme stretli prvých bežkárov, ktorí prichádzali oproti nám. Boli medzi nimi aj „pretekári“, ale aj domáci, ktorí si len tak vyšli „na prechádzku“. Keďže trať bola obojsmerná, nemuseli sme sa navzájom vyhýbať. Pozdravili sme sa úsmevmi a kto nebol zadýchaný, aj slovami.
Onedlho sme prekonali náš prvý kilometer. Upozornila nás na to tabuľka pri trati, čo je celkom dobrá motivácia na zdolávanie ďalších úsekov. Potom sme zahli „za roh“, keď sa tu zrazu pred nami zjavil v celej svojej kráse! Je tu! Tatranský Kriváň! Obdivne som si obzerala dokonalé krivky zasneženého skalnatého velikána a už som vytiahla zrkadlovku. Deti využili moju nepozornosť, z trate zbehli na pole a bežkovali po ňom hore-dolu. Potom mi ďalšiu hodinu museli pózovať v rôznych bežeckých pozíciách, ktoré vždy končili pádom – samozrejme, s pozadím zasneženého Kriváňa. Keď som sa fotografovania nasýtila, pokračovali sme ďalej. Na poli ostali po nás lyžiarske stopy na všetky svetové strany. Zdolali sme aj druhý kilometer a tiež tretí, keď nám stopu preťala cesta, ktorou prechádzal traktor! Dali sme mu radšej prednosť, no cez blatistú cestu sa na lyžiach prejsť nedalo. My dospelí sme sa vyzuli a deti radšej preniesli na chrbtoch, bolo to jednoduchšie ako ich vyzúvať a obúvať. Z tabule s mapou oblasti sme sa dozvedeli, že môžeme pokračovať priamo a urobiť si ešte 2,3-kilometrový okruh. Priateľka Zuzka nám však spomínala aj nejakú trasu mimo bežkárskej, z ktorej sú vraj pekné výhľady. Neviem, aké môžu byť ešte krajšie ako tieto, ale vydali sme sa pre istotu preskúmať aj oblasť napravo od „strediska“. Prešli sme asfaltovú cestu a ocitli sa na snehovej pláni. Bola obrovská, lemovaná ihličnatými stromami a v pozadí vyčnieval ďaleký Kriváň. Rozbehli sme sa po stope, ktorá viedla stredom pláne a neskôr popri lese. Akési mechanizmy ju však naprieč prebrázdili na viacerých miestach, a tak sme jazdu museli neustále prerušovať. Nebavilo nás to, ale došli sme až na koniec pláne k okraju lesa, kde sa stopa stratila. Snehu ubudlo, a tak sme sa neznalí miestnych pomerov pekne vrátili na bežkársku trať. Napojili sme sa na okruh a Kriváň sa nám pomaly schoval za les. Teraz sme pozerali na Západné Tatry a naľavo sa nám odhaľovali hrebene ďalších pohorí. Aj keď okruh vyzeral obrovský, nakoniec to nebolo také náročné. A ešte s vidinou oddychu na jeho konci! Keď opäť vykukol Kriváň, zdalo sa mi, že mi ponúkol nové motívy a ja ich musím zaznamenať. Tak sa z nášho športového výkonu stal skôr oddychový s množstvom prestávok.
Po zdolaní okruhu nás čakala konečne odmena. Sadli sme si na drevený stolík, keďže okolité lavice boli viac-menej pod snehom, a vytiahli sme lepáky, čaj a obľúbené keksy. Energiu treba predsa doplniť. Dali sme sa do reči aj s miestnymi bežkármi. Slnko príjemne hrialo, výhľad sme mali dokonalý a bol to jeden z tých momentov, keď si pomyslíte, že toto je ONO. Svaly nám však tuhli a bolo sa treba dostať aj späť k autu. Preniesli sme deti opäť cez cestu a potom si ešte užívali bežkársky pohyb v perfektne upravenej stope. Keď človek ovláda ten správny pohyb, je to potom symbióza tela, duše, terénu a vesmíru. Obzreli sme sa ešte poslednýkrát a vychutnali si pohľad na majestátny Kriváň. Potom sme už iba počúvali detské sťažnosti na zápach hnoja.
Celá trať meria približne 8,3 kilometra, takže sme sa cítili príjemne unavení. Z bežkárskych topánok sme sa prezuli do tenisiek, zaborili sa do blata a vrátili sa späť do reality. Nezabudli sme ešte prispieť do miestnej pokladničky, aby sme podporili upravovanie tratí. Cestou na ubytovanie sme sa zastavili v múzeu v Liptovskom Jáne, ktoré nám odporučila kamarátka Zuzka. Objavili sme v ňom skvosty neďalekého rímsko-katolíckeho Kostola sv. Jána Krstiteľa, ktorý bol postavený koncom 13. storočia, ale o tom niekedy nabudúce. •
