Na bicykloch v zakarpatskej Ukrajine

Autor Ján Valtýni
0 komentárov

Minulé leto sa skupinka troch študentov z Brna, s ktorou som nakoniec vyrazil aj ja, jediný Slovák, rozhodla uskutočniť výpravu na Ukrajinu. Cieľ bol jasný – pokoriť Hoverlu (2 061 m), najvyšší vrchol našich východných susedov. Nebolo na tom nič zvláštne, ak by sa k výprave nepridala jedna maličkosť: celá akcia sa totiž odohrala na bicykloch.


Vedúci, mozog a mapa výpravy s prezývkou Maf nás uisťoval, že ukrajinské Karpaty sú také oblé kopčeky a že to nebude nijaký problém. Zvyšok skupiny, čiže ja a spolužiak Honza, ho ako obyčajne nebral vážne. A ako obyčajne sme sa veľmi mýlili…

Zakarpatská Ukrajina (Podkarpatská Rus, súčasný oficiálny názov Zakarpatská oblasť Ukrajiny) s rozlohou 12 800 km2 a 1,25 miliónmi obyvateľov tvorí asi 2,5 percenta celej Ukrajiny. História tejto oblasti je úzko spätá so Slovenskom. Zatiaľ čo veľká časť súčasného územia Ukrajiny bola do prvej svetovej vojny súčasťou Ruska, Podkarpatsko patrilo Uhorsku.

Na Ukrajinu sa možno dostať dvoma spôsobmi: po železnici z Čiernej nad Tisou do Čopu alebo po ceste cez hraničný priechod Vyšné Nemecké – Užhorod. My sme zvolili prvý variant a treba povedať, že hranica je strážená naozaj veľmi dobre a že slovenskí pohraničníci majú oči všade. Keď sme sa večer konečne dostali do Čopu, čakalo nás prekvapenie: nádherne zrekonštruovaná staničná budova a všade azbuka. Nasledoval presun vlakom do Solotviny. Nasledujúci deň sme vyzbrojení asi 20-ročnou mapou a ruským prízvukom vyrazili v ústrety Hoverle. Hlavný ťah cesty na sever cez ukrajinské Karpaty pozdĺž Tisy bol v pomerne dobrom stave, pričom úsek Solotvina – Rachiv bol skvelý. Za Rachivom, ktorý je známym kúpeľným mestečkom a centrom ukrajinských Karpát, sme odbočili na cestu nižšej kategórie. Ako sme sa zahryzávali hlbšie do hôr, bolo to na nej poznať…

Ľudia boli všade veľmi milí, ochotne nám odpovedali aj na najmenej zrozumiteľné otázky. Ďalším typickým rysom Ukrajincov je spôsob dopravy. Samozrejme, že majú autá, ale vari rovnako často ako osobné auto možno na ceste vidieť nákladné autá – typické Kamazy. Na cestách v podhorských dedinkách je to naozaj potrebné, lesné cesty sú od ich kolies poriadne rozjazdené a autá tu fungujú ako „lanovka“ na Hoverlu. Nie však až priamo na vrchol, ale do sedla pod ňou, ktoré je vo výške asi 1 500 m. Tam sme sa zastavili aj my na bicykloch a zvyšok cesty sme vyšliapali peši. Mali sme trochu smolu, pretože cesta bola po dažďoch dosť rozbahnená, inak by sme to skúsili v sedle bicykla. Je to pomerne dosť frekventované miesto a vrchol je taký plochý, že by na ňom pokojne mohol pristáť vrtuľník.

Naším ďalším cieľom bolo mestečko Koločava, miesto pôsobenia českého spisovateľa Ivana Olbrachta, ktorý tu za prvej republiky učil v miestnej škole. Cestou sme si užili krásy karpatskej prírody, ktorá je miestami skutočne nepoškvrnená s typickými drevenicami, konskými vozmi a všetkým tým, čo človeka vracia o niekoľko desaťročí spať a je dôvodom toho, prečo si turisti pre svoje dobrodružstvá vyberajú podobné lokality. A to platí nielen na Ukrajine. Na cestu domov sme tentoraz vyrazili cez mesto Chust. V dedinke Danilovo sme si stihli pozrieť drevený kostolík so zvonicou zo 17. storočia.

Celkový dojem zo Zakarpatskej Ukrajiny bol pozitívny. Ľudia v dedinkách sú veľmi milí. Vidieť, že táto krajina sa ešte trápi s ekonomickými ťažkosťami, avšak byť sudcom nie je našou úlohou. Krásy prírody a trochu dobrodružstva a akejsi nostalgie je predsa to, prečo ľudia zo „západu” jazdia na „divoký východ“. Na okrajoch väčších miest nás prekvapilo veľa rozostavaných viliek či veľkých rodinných domov, ktoré sú očividne nové, ale asi neobývané. Typickou architektúrou sú tu však pravoslávne drevené kostolíky, ktorých sme po ceste videli niekoľko. Pozrieť sa na Zakarpatskú Ukrajinu určite stojí za to.

Mohlo by sa Vám tiež páčiť